Zasa opletačky so súdom. Hádam to bude trvať len pár minút a čím skôr odtiaľ vypadnem a budem môcť makať na prekladoch do školy. Však skúškové predo dvermi. Stres, ktorý silnie a nervy, či ma vyhodia alebo to zvládnem.
Pod mrznúcimi nohami nám pukal zamrznutý sneh a v tichosti sme kráčali s mojou tetuškou do súdnej ošarpanej budovy.
Najprv musíme prejsť kontrolou, či náhodou neukrývame zbraň, či nôž, aby sme nenapadli nejakého sudcu. Alebo protistranu? V mojom prípade by bolo najrozumnejšie napadnúť druhú stranu, aj napriek tomu, že ja pochádzam z jeho krvi.
Síce môj rozum mi niekoľkokrát hovoril, že by som nemala ľutovať jeho, pretože si môže za všetko on, ale srdcu, ktoré mi hovorí stále, že je to moja krv, sa neviem ubrániť.
Vlastne, určite tu nebude, kedy by tu on prišiel? Len ak by mu už hrozili podmienkou. Len som si toto pomyslela a zrazu som HO tam zbadala ...
Sedel tam jeden muž, úplne chudý, drobný a človek by mu tipol aj 60 rokov. Bol oblečený ako nejaký bezdomovec, akurát tak nesmrdel a jeho oblečenie nebolo deravé. Bolo len staré a viselo na ňom z posledného.
Až mi prišlo zle a smutne. Zasa som pocítila ten smútok a ľútosť z neho ... Na čo s a sním súdim o pár eur, ktoré mi aj tak nikdy nedá a nesplatí ich ani keby žil ďalšie storočie... toľko ich mal...
Zrazu sa moja nálada zmenila a cítila som sa príšerne. Neboli to pocity nenávisti, ktoré by som mala pociťovať, či pocity v zmysle "dobre mu tak, môže si za všetko sám", ale naopak. Pocity ľútosti a smútku. Že keby som bola veľmi bohatá, dala by som mu aj viac, než potrebuje.
To som celá ja! Neviem byť neľudská k tým, ktorí si to zaslúžia. Nikdy neviem byť zlá, aj keď sa človek so mnou zahráva a robí čo chce. Verím v akési dobro, a že má len zlý deň ... toto a mnohé iné, by som mala na sebe skutočne zmeniť!!!
Pomaly a neisto som sa blížila ku nemu. Sucho som sa mu pozdravila, bez oslovenia "oco". Nikdy mi ním nebol. Možno len do 6 rokov, ale to bolo dávno ... a tak dlho som ho nevidela, vôbec sa o mňa nestaral, tak prečo by som ho mala volať OCO?! Má na to inú rodinu ... iné deti ...
Sú trval dlhšie než som očakávala ma nebolo to vôbec príjemne. Toľko emócii som v sebe držala, že takmer nezvládla udržať plač v sebe.
Napokon som sa rozhodla počkať na môjho "ocina" a pokecať s ním, Vedela, som že aj tak bude čakať na bus min hodinu. Sadli sme si spolu do toho najväčšieho pajzla, ale mne to bolo jedno.
Hlavné bolo, že som s ním mohla pokecať a takto si nahradiť niekoľkoročnú stratu oca a pocit, že existuje.
No bola to zvláštna hodina. Hodina, počas ktorej som si uvedomila, že človek by sa mal vždy vybrať tým smerom, po ktorom túži, aj keď nikdy nebude bohatý, ale aspoň bude spokojný!
Síce ON, nikdy nebol ani spokojný ... len tie jeho frázy, ktoré mohli ostať pri slovách. Keby ... Keby ... tak dnes ... ale už sa nič nedalo zmeniť ... a aj to som chcel a to ... no nič z toho nikdy neuskutočnil ...
Z jeho slov sálal smútok, sebaľutosť a pocit bezbrannosti a uvedomenia si, že tento jeho život smeroval len k biede a nespočetným dlhom, a že nemal vôbec zmysel. A najlepšie bude zomrieť a nájsť tam niekde pokoj.
Je to smutné, ako si ľudia dokážu pokaziť život. Síce mi tvrdil, že podľa neho to tak má byť, lebo to tak bolo napísané v osude, ale ja som mu musela oponovať: "Podľa mňa máme istý osud, no sú v ňom mnohé cesty, na ktoré sa môžeme vydať, je to len na nás." Sklonil hlavu a a mlčky súhlasil.
Skutočný príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
2
@willbebetter Merci, je to niekedy ťažké ... súdiť sa proti vlastnej krvi a pritom by som si mala povedať ( ako mi povedala spolubyvajuca ) uvedomiť, že si to zasluži a byť trochu krutejšia voči nemu ... ale akosi sa to neda. Veľa šťastia aj tebe
Napíš svoj komentár
Drz sa.