No jej tvár, tvar očí, pery... Zo všetkého sa dala vyčítať nechutná bolesť. Líca boli suché, no strhané. Kútiky pier smerovali rovno, nie nadol akoby sa dalo pri smútku očakávať. Na svoje oči sa nedokázala ani pozrieť. Červené, horiace nenávisťou, ktorá spaľovala každú žilu v jej tele. Áno, cítila, ako vyhráva, zmocňuje sa aj jej svalov. Prenikala všade. Bola nezastaviteľná. Nenávisť... Nenávisť k sebe samej ju ovládla. Jej oči sa začali podobať na oči zdivočeného zvieraťa.
Odtrhla od seba pohľad a roztrasene si sadla na vaňu. "Vanessa, čo si to spravila? Prečo si chcela pomôcť. Inštinkt ti navrával, že to nedopadne dobre. Že je to chyba. Prečo si sa tam musela motať? Nemala si sa snažiť pomôcť. Všetko si zhoršila. Je to tvoja vina," nadávalo si mladé dievča, ochromené poznaním, že nevedomky rozprášila niečo na márne kúsky.
Opäť zachytila svoj pohľad v zrkadle. Zbadala aj držanie jej vlastného krku. Sklesnutý... Znechutila sa sama sebe. Neznášala sa. Vystrašene, šokovane a nenávidene sa pozrela vyššie. Jej oči akoby nejaká sila ťahala dohora. Zbadala tam záblesk od lampy. Niečo kovové a ostré. Zrazu ju chytil šialený nápad. Len jeden ťah a je koniec. Skončí sa všetko. Jej trápenie, bolesť. Možno by si všetci odpustili a všetko by bolo krásne. Možno by sa aj ona sama zmierila s tým, čo napáchala. No asi si neodpustí, kým nebude odpustené jej.
Jej odraz v zrkadle sa zavlnil. Videla jednu strašnú scénu. Ráno Vanessinej mamine zazvoní budík. Ona sa poberie do kúpeľne umyť sa. Rozsvieti, pozrie dovnútra... Jej jediná dcéra, ktorá sa skoro narodila predčasne, leží na dlážke. Oči zavreté, pery stisnuté. Akoby sa jej sníval zlý sen, o chvíľu by len zamrnčala, prevrátila sa na druhý bok a spala ďalej. Len Vanessa sa už nikdy nepohne. Svedčí o tom jej ruka, pod ktorou je tmavá mláka. Zrazu sa ozval vysoký tón.
Vanessa sa strhla. Okamžite odložila žiketku na poličku. Neurobí to kvôli svojej rodine. Stratila človeka, ktorého mala úprimne rada, aj keď sa to tak možno nezdalo. No bolelo to nehorázne. Ale stále tá osoba žije. Nechce takú bolesť spôsobiť niekomu, kto jej dal život. Oni za nič nemohli.
Vanessa nešťastne prešla do svojej izby. Na posteľ ju zrazila hnusná myšlienka. Jediné, na čo sa zmohla predtým než jej srdce skolabovalo, bol slabý šepot, ktorý zanikol v zákutiach izby. "Prosím, odpusť mi. Prosím..."
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár