Ľudia si podriaďovali všetko. Zaberali priestor na Zemi, mysliac si, že sú pánmi tvorstva. Len preto, že boli trochu rozumnejší, považovali sa za niečo vyššie. A všetci pod nimi... Otroci? Je pre to meno? A čo je to meno? Niečo, čo vytvorili ľudia, aby mohli medzi sebou komunikovať. Reč. Slová. Vety. Myšlienky. Rozhovory.
Nechcela som sa zaoberať večnými otázkami, ale bola som príliš fascinovaná. Reč. Toľkými menami sa dá niečo pomenovať, vyjadriť. Len treba byť opatrný. Jedno slovo môže znamenať aj presný opak. Pravda, polopravda, klamstvo. Hranice boli tenké, také tenké, že by sa vzduch cez ne ledva prepchal. A môže sa vietor "prepchať"? Je to len slovné spojenie, ťažko predstaviteľné? Nemôže sa to takto použiť? Ako by to bolo v angličtine?
Moja myseľ si spomenula na strednú školu. Koľkokrát ma učiteľka poučovala, že to tak nemôže byť. Že sa to tak nepoužíva.
Vyprskla som smiechom, mala som chuť sa jej vysmiať. Stačilo pár dní v prítomnosti rodených Angličanov a vedela som, že to nie je pravda. Oni sa neriadia pravidlami, ako sa žiaci učia v školách. Škola môže dať základy, ale nič sa nevyrovná skutočnému životu a vlastným zážitkom. Iba v nich spoznáš sám seba, ostatných ľudí. Tam čakajú skutočné skúšky. TAM zistíš, či si silný, odolný, pevný ako zem. Či môžes byť oporou. Alebo sa zlomíš, tvoje vnútro sa rozpadne ako keď sa piesok rozfúka. Stačí málo a môžes sa psychicky zrútiť.
A preto som tu. Na brehu rozbúrenej rieky. Moje oči pritiahol tieň. Vták. Prelietal nado mnou. Nielen nado mnou. Aj nad riekou... Aj nad mostom. Stačí zopár stoviek metrov - možno len tri - a jeden skok a skončím. Vyhasnem ako zahasená sviečka. Svoju sviečku, oheň života si môžem zhasiť jednoducho. Nepomôžu ani telefónne čísla na moste, čísla samaritánskej pomoci. Veď čo by mi povedali? Že je prečo žiť? Ja viem, že je. Že čaká na mňa veľa skvelých príležitostí? Že niekde tam je môj budúci manžel? Ten princ na koni... A možno len ten kôň.
Áno... tam niekde je veľa vecí, ktoré ma lákajú. Však som toho príliš nezažila. Ešte nemám ani osemnásť. Ale mne sa nechce. Mne sa to nechce zažiť. Pretože tam stojí veľa odporcov. Zakazujú mi stretávať sa s ľuďmi, ktorí sú mi blízki. A vyberať si nechcem. Mám rada jedných aj druhých. Nechcem bojovať. Som síce súťaživá, často konfliktná osoba. To je môj charakter. Ale vyberať si nebudem. Vidím chyby jedných aj druhých, ale vidím aj to dobré v každom. A na TOM záleží. Na ničom inom. Každý koná, ako chce. JA však konám, ako uznám za vhodné, za spravodlivé. To dobré tam je. Aj ja na sebe vidím veľa vlastností - dobrých, aj zlých. A viem, že ani jedných sa nezbavím. Pretože, keď sa zbavím zlých, budem slabá. Ľahký objekt pre tých, ktorí mi chcú ublížiť, zlomila by som sa príliš ľahko. Ak sa vzdám tých dobrých, ublížim tým, ktorých milujem.
Nechcem sa vzdať toho, kým som. Veľa ľudí už mnou manipulovalo, veľakrát som sa musela meniť. Ale to nechcem. Chcem byť mnou. Ale dá sa to?
Zacítila som chut sĺz na svojich perách. Veľa mladých aj starých ľudí bojuje so životom, s priateľmi či neprajníkmi, aj so svojimi charaktermi. Ktovie koľko miliónov teraz sedí pri počítačoch, pri riekach, na lúkach a pýtajú sa sami seba, či život má zmysel. A kto im povie, že má? Lebo má. Všetko má svoj zmysel, svoj význam.
Ale ja som unavená. Neoddýchnutá. Viem, čo hľadám, viem, čo potrebujem. Viem, že raz to nájdem. Viem, že to príde. Ale som unavená. Unavená z čakania. Takto sa asi musí cítiť väzeň. Takže aj ja som väzeň? A v čom?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár