Sama to však párkrát nedokázala. Namiesto toho luhala z očí do očí bez žmurknutia. Možno si myslela, že je niekto viac, že tým pomôže. Nie. Vysvetlenie je omnoho prozaickejšie. Bola jednoducho zbabelec. Nebola natoľko odvážna, aby sa priznala a zachránila, čo sa ešte dalo. Zaklamala dúfajúc, že pravda nikdy nevyjde najavo. Ako keby nevidela mnoho príbehov, kde je pravda nadovšetko. V tom momente, keď sa to dostalo na povrch, pochopila, že za hriechy sa platí. Naozaj tvrdo.
Prišla o priateľov? Nevedela, ako sa vzťahy zmenili. Trpela zakaždým, keď si na to spomenula. Avšak vedela jedno. Hoci urobila chybu, snažila sa ju napraviť. Už len záleží na danej osobe, či jej odpustí. Možno bude čakať večne, možno chvíľočku...
Malá slza jej vytiekla z oka. Nevedela, či sa má usmiať alebo sa ďalej trápiť. V poslednom čase sa jej stávalo bežne, že vo chvíľkach samoty neovládla svoje city. Pred ľuďmi sa dokázala pretvarovať, že všetko je dokonalé. Jej naozajstnú dušu však nikto nepoznal. Pretože tam nikoho nepustila. Ani nevedela dôvod. Proste sa bála, že jej niekto ublíži. Asi nechcela, aby ju niekto poznal natoľko, aby ňou dokázal manipulovať. A predsa... Našla človeka, s ktorým si rozumela a verila mu. A on veril jej. A niečo sa pokazilo. Nie niečo. Ona to pokazila. Mohla mať dobrého kamaráta a dokašlala to. A čím? Tým, že vždy pochovávala svoje emócie. Keď jej niečo vadilo, tajila to. Raz však vždy vybuchne. To vedela. Sopka vždy vychrlí lávu v nesprávnu chvíľu. Ona je presne taká istá. Bohužiaľ...
Stratila kamarátov, no stále má svoju dušu. Možno by mohla mať oboje, ak by vedela čo urobiť. No bola stratená. Možno stačilo povedať „záleží mi na tebe“, „nechcem stratiť takú skvelú kamarátku“, „bol si tam, keď bolo treba ma podržať“. Ona ale nevie vyjadrovať svoje city. Bude teda natoľko odvážna ísť ďalej sama?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár