Bolelo ju však, koľko si vytrpela. Mnohokrát mala vlastné problémy a chcela sa vyrozprávať, no keď prišiel niekto za ňou, že sa niečo stalo, vypočula ho. Svoje starosti, ktorých sa potrebovala zbaviť, o ktorých sa chcela poradiť, išli na druhú koľaj. Bola tam iba ona s úsmevom a náručou, ktorou zohrievala a liečila rany. Milovala, že prichádzajú za ňou a chcú od nej rady. Cítila sa užitočná a milovaná.
No aj ona bola len človek. Aj ona chcela nájsť takú náruč. No nedokázala. Chcela niekoho sebe podobného. Zavolá mu a on bude pri nej aj... Proste kedykoľvek. Odpovie jej niečo, možno poradí... Možno len riekne sprosté klišé "bude to fajn, ver mi". Ale aby cítila, že mu môže veriť. Párkrát počula na svoju adresu, že je super, jedinečná a podobne. Tak prečo človek, ktorého ľúbila, to nevedel oceniť? Počkať, ľúbila vôbec? Možno nie... No poslednýkrát, čo bola blízko toho... Nikto o tom nevedel... Ale aj tak mu musela povedať zbohom... príliš veľká diaľka... a pravdepodobne sa už nikdy neuvidia.
Chcela kúsok šťastia. Mnoho ľudí bolo šťastných. Možno preto, že si spôsobovali dosť bolesti, tak sa im to vynahradilo. Ona si však udržiavala úsmev, aj keď sa tak necítila. Vyzerala zdravo, šťastne a sebavedomo. Aj tak to nikam neviedlo. Chcela človeka, ktorý by ju miloval... Láska je niekde vzácna, niekde sa ňou plytvá. Ona potrebovala len jeden úsmev, jedno objatie, jeden letmý bozk... "Len" tých pár vecí...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár