Kde bolo, tam bolo za siedmimi strojárenskými továrňami sa nachádzalo mestečko Zapadákov. V tomto malom mestečku v malom prenajatom domčeku býval Hugo Hugolín. Býval sám samučký ako strom uprostred lúky.
Každé ráno začínal vždy rovnako. Vstal, najedol sa, umyl sa a pripravil sa na cestu do práce. Potom vyšiel pred domček a videl, že pred ostatnými chalúpkami už ľudia začínajú kŕmiť svoje zvieratká. Nikdy nevedel pochopiť ako im toto stačí k prežitiu a tak len pokračoval vo svojej ceste k autu. Pracoval v jednej zo siedmich tovární neďaleko Zapadákova.
Po namáhavej práci sa vracal domov a vo svojej dedinke opäť videl ľudí ako stále pracujú na poli alebo doja kravy, ktoré sa napásli.
Hugo síce býval v domčeku, ale tento domček vlastnil bohatý gazda z opačného konca dediny a od Huga získaval nájomné, ktoré pre Huga nebolo vysoké, lebo plat v továrni bol veľký. Plat mal natoľko dobrý, že sa Hugo rozhodol požičať si peniaze na stavbu vlastného domčeka. Nedávno vo svojom LCD televízore videl reklamu na pôžičku na bývanie. Túto pôžičku ponúkala pošta a keďže sa aj v Zapadákove prekvapivo nachádzala jej pobočka, hneď na druhý deň sa tam aj vybral.
Mesiac ubehol ako Asafa Powell šprint na 100m a nový domček sa už začínal stavať.
V tom istom čase skoro na druhej strane zemegule množstvo tučných a pohodlných ľudí, ktorí si takto tiež požičali, nevedelo svoje dlhy splácať a tak spôsobili, že banky nemali voľné financie na vlastné obchody. Banky na to doplatili krachom a svetu sa tak narodilo nechcené dieťa, ktoré spôsobovalo smútok na nejednej tvári.
Verte-neverte, aj napriek toľkej vzdialenosti sa tento problém dostal až do Zapadákova.
Hugo sa však aj napriek digi tv nič nedozvedel a jeho každodenný rituál pokračoval. V práci mu však oznámili, že dostal dvojmesačnú výpoveď a že továreň vyhlasuje celozávodnú dovolenku.
Hugo sa zronený vrátil domov a rozmýšľal, čo bude ďalej. Prepúšťanie pokračovalo aj v iných obciach, takže o strojárov už nebol záujem. Skoro o nikoho už nebol záujem. S pôžičkou na krku sa tak vybral na úrad, aby si vybavil nejaké dávky. V Zapadákové je však úradný systém veľmi komplikovaný. Musíte vybaviť tamto a hento, musím im prísť ono od niekoho a ako čas plynul, dvojmesačná výpoveď vypršala a Hugo bol bez peňazí. Býval v malom domčeku v podnájme, staval malý domček neďaleko svojho bydliska a stále mal na krku pôžičku, ktorú musí splácať niekoľko rokov.
Hugo sa rozpamätal na svoj niekdajší každodenný rituál a zistil, že život jeho spoluobčanov v Zapadákove nie je až taký zaostalý, ako si myslel. Za posledné mesiace sa v jeho živote zmenilo takmer všetko, ale ich životy zostali rovnaké. Každé ráno vstanú, nakŕmia zvieratá, pracujú na svojich poliach, získavajú všetko potrebné k životu od svojich zvierat a zo zeme, ktorú im znečisťovali strojárenské továrne. Od ich zatvorenia sa zlepšilo aj životné prostredie a s postupným zatvorením všetkých fabrík sa príroda ozdravovala, polia poskytovali viac úrody a zo Zapadákova sa stalo najväčšie poľnohospodárske centrum v širokom okolí.
A čo sa stalo s Hugom? So vzrastajúcom profitom z poľnohospodárstva vzrastala aj potreba pracovnej sily a tak Huga zamestnal jeho sused. Najprv to bolo pre neho ponižujúce, ale keď zbadal prvú výplatu, z ktorej splatil dlžný nájom bohatému gazdovi a ešte mu vyšlo aj na zaplatenie jednej splátky pošte, zahodil všetky svoje predsudky. Ako čas plynul, Hugo si postavil najkrajší dom v dedine, vyplatil pôžičku aj s pokutou z omeškania a keď už si mohol užívať peniaze zo svojho platu, zomrel na rakovinu pľúc, ktorú spôsobilo vdychovanie železných pilín ešte počas jeho práce v strojárňach.
Ponaučenie z tohto príbehu: Minca má dve strany alebo všetko je pre niekoho zlé a pre iného dobré.
Predchádzajúci článok: Bloger alebo blogger? Nebodaj blogér?
Vymyslený príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
- ale nabudúce dopredu neprezrádzaj záver...:p