Rozpoľtenosť. Som sklamaný a zároveň šťastný!

Pred pár minútami som sa dozvedel správu, ktorá ma veľmi zarazila. Poznáte ten pocit, keď sa vám zdá, že vám z tela idú vyrvať vaše srdce aj vnútornosti; keď cítite, že sa vám vaše plány zrútili ako dom po zemetrasení so stupňom 8 na Richterovej stupnici.
Presne tieto alebo aspoň podobné pocity som zažil a spisujem moje čerstvé duševné rozpoloženie.

Pred rokom na hodine angličtiny nám pani profesorka povedala, že je možné ísť študovať v treťom ročníku do Anglicka. Boli 3 možnosti:
Využiť jeden nemenovaný program (nemenovaný, lebo si jeho meno nepamätám), v ktorom stačilo prejsť cez skúšky, dobre sa umiestniť a prejsť pohovorom. Všetko sa zdá ok, ale sme na Slovensku, kde vládnu úplatky. Profesorka nám hneď povedala, že dostať sa cez to do UK je takmer nemožné.

Druhá možnosť bola zacvakať si všetko z vrecka. Cena pobytu na 1 rok sa však pohybuje okolo ceny malého automobilu, napríklad takého Peugeotu 206. Vyše 260 000 sk a možno aj viac. Takže ďalšia možnosť v zadku, lebo toľko money nemáme a vedel by som ich využiť aj užitočnejšie.

Tretia a jediná možnosť bola pre mňa využiť ponuku banskobystrického kraja , ktorý každoročne posiela pár študentov zadarmo do zahraničia. Už je to rok, čo pravidelne sledujem ich stránku. Čakal som na zverejnenie nových podmienok. Staré podmienky boli super a prijateľné. Dnes zverejnili požiadavky. Čítam všetko a narazím na ôsmy bod z desiatich. Aby mi to zaplatili, tak musím poberať sociálne štipendium.
Skoro som dostal infarkt.V prvom ročníku som ho poberal, ale potom si rodičia našli prácu, takže už mi to nevyšlo.
Sociálne slabším deťom to doprajem, zaslúžia si aspoň niečo. Minulý rok to však nebolo a preto ma to veľmi prekvapilo a hlavne sklamalo. Už rok to tam sledujem, myslím na to; myslím na to, aký je tam niekde v zahraničí iný život, iná mentalita a na skúsenosti, ktoré na mňa čakajú, na nové možnosti. To už nebude. Najskôr na výške.

Teraz, po pár minútach vytriezvenia zo šoku, to beriem inak. Neviem, či by som to tam psychicky zvládol. Chýbali by mi kamoši, domov a môj zaužívaný stereotyp; istoty, ktoré mám teraz. Odlúčenie od rodičov by som asi zvládol. Už som zvládol byť doma 2 mesiace len za prítomnosti staršieho brata a sestry, ktorí boli doma len veľmi málo, išlo hlavne o navarenie. Celý byt som mal na starosti ja; ja som to mal na zodpovednosti. Bolo to asi pred 2 rokmi, takže žiadne home párty. Tie by neboli ani teraz, lebo ustriehnuť toľko ľudí, to by som nezvládal a vrásky si nejdem sám pridávať.
Takže nemožnosť dostať sa do UK ma až tak nepoložila. Budem sa ďalej venovať svojim aktivitám tu doma.

Mrzí ma to, ale život ide ďalej. Ak toto čítate nejakí, čo ste tam v zahraničí, aké to je? Len tak zo zvedavosti. Ešte mám jednu šancu dostať sa tam na výške. Nádej zomiera posledná, ja ešte poslednejšie .

 Je to možné?

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu