PRÍBEH- Láska si najde svoju cestu 17

pokračovanie .....

A takto to pokračovalo nasledujúce dni. Peter si všímal len Barboru a Milka sa stala zabudnutou. Aj keď boli spolu a držiaval ju za ruku, rozhovor viedol vždy len s Barborou. Rozosmieval ju, čo ho hrialo pri srdci, keď sa díval na jej usmiatu tvár a započúval sa do jej nádherného smiechu. Pripadal si ako v nebi, len jeden háčik to malo, bola zase zakázaným ovocím. Ako keby sa história opakovala, zaspomínal si, keď ju vydával v meste a hanbil sa ju osloviť, nie to niekde pozvať. A keď ju nakoniec po čase získal, znova ju stratil. Pripadal si, že osud k nemu už nemôže byť krutejší. Ale prečo by sa mal vzdať šťastia, keď ho už raz okúsil? Prečo? „Nie, nedopustím to!“ rozhodne si sľúbil.

„Paťo, veď mi poraď,“ prosil ho Peter, keď ho neskôr navštívil. Ten sa len smial ale snažil sa kamarátovi pomôcť.
„Bože a čo? Neviem ani aká je, tak ti nemôžem poradiť,“ nešťastne predstieral, lebo bol na Petra hrozný pohľad. Nespomínal si kedy ho naposledy takého zúfalého videl. Vlastne len raz a to sa týkalo tej istej osoby. „Zvláštne,“ povedal si a ďalej premýšľal, „niečo na tej Barbore bude, mal by som ju už spoznať, aby som vedel, čím tomu Petrovi pomútila hlavu,“ dokončil úvahu úškrnom. No jedna vec ho predsa len napadla, „počuj a čo keby si ju zobral na moju oslavu narodenín?“ Peter prevrátil očami ako keby vyslovil niečo hlúpe.
„A čo poviem Milke? Počuj Milka viem, že si moja holka, ale na kamošovu oslavu zoberiem Barboru. Hm...mi vytrhá všetky vlasy,“ smutne znova prevrátil očami.
„Nie, nie...zober ich obidve! Tam budeš mať príležitosť povedať jej čo cítiš, zatiaľ čo mi Milku zabavíme,“ víťazne sa usmial.
„To by aj šlo, ale stále tam je Milka, nemôžem ju tam potom nechať na ocot.“
„Neboj nejaký gentleman sa tam o ňu už postará a zabaví,“ škeril sa Paťo.
„Tebe šibe.“
„Veď za skúšku nič nedáš.“
„Presne,“ skríkol naraz Peter, „to je ono, že mi to nenapadlo skôr. To sú slová, ktoré som povedal Barbore, aby mi dala šancu. A sama mi prezradila, že keby som to nevyslovil, dala by mi košom!“ s úžasom si mrmlal.
„Ona ti chcela dať košom?“ prekvapene ho pozoroval, ako sa prechádza po celej obývačke a niečo si pre seba hovorí. „Tak to dievča chcem naozaj spoznať, lebo je asi jediná, ktorá ti chcela dať košom“ a ďalej sa smial.
„Prestaň, až také vtipné to nie je, ani keď mi to povedala,“ napomenul Paťa. Ten zdvihol ruky na znak mieru a odišiel do kuchyne prichystať si niečo pod zub.

Cestou domov si celý plán dookola opakoval. Ak mu vyjde, bude najšťastnejším chalanom pod slnkom. No bolo riziko, že Milka odmietne ísť a vtedy nastane veľký problém. Pevne dúfal, že sa to vydarí a zo všetkým skoncuje. Už žiadne klamstvá. Spokojne sa usmial a cestu vnímal o to príjemnejšie. Aj ľudia sa mu zdali milší. „Láska robí divy,“ pomyslel si a v tom sa zarazil.
„Láska?“ znova si zopakoval, „naozaj som to povedal? Áno láska! Že som si to ja debil skôr neuvedomil! Aspoň už viem, aké to je ľúbiť, aj keď dá sa povedať, že tajne a zakázane.“ Svojho plánu sa však nevzdával a novým zistením nabral viac odvahy. Zaparkoval pred hotelom, obzrel sa či nikto známy neprechádza okolo a nenápadne vystúpil. Zmieril domov kde by ho už mal čakať voňajúci obed a potom sa vrhne do problému. Ako hádal, tak sa aj stalo. Obed ho už čakal na stole.
„Kde si bol?“ prerušila ticho Petrova mama a pomaly sa otočila k synovi. Ten sa na ňu nevinne pozrel a povedal.
„No predsa vonku, kde inde?“
„Ale kde vonku. Ani ťa doma nevidno, furt sa niekde flákaš a prídeš si len na hotové jedlo a znova zdúchneš,“ prešla do útoku a čakala ako bude jej syn reagovať. Ten sa tento krát na ňu ani nepozrel, len sa robil, že skúma jedlo na tanieri. Po dlhšom tichu predsa len odpovedal.
„Mama, veď každý chodí vonku, všetci kamaráti, čo iné sa dá robiť?“ nadvihol obočie ako keby túto tému bral za uzavretú. No jeho mama sa nedala a naďalej sa vypytovala.
„A čo takto učenie? Ešte som ťa nevidela s knihou v ruke!“ zdôraznila a už pomaly kričala.
„Sakra, už som ty stokrát......,“ nedokončil vetu.
„Nenadávaj mi tu!“ osopila sa naňho. Peter sa pomaly nadýchol a skúsil to odznova a veľmi pomalým tempom.
„Stokrát som si povedal, že mne učivo stačí prečítať a viem to, takže už v škole si to čítam, aby som nemusel doma,“ a znova sa poriadne nadýchol.
„Héj? To hovor debilovi a nie mne. Lebo tá žiacka knižka svedčí o inom. Ráč si to napraviť inak dostaneš zaracha.“ Ukončila debatu a vyšla z kuchyne. Peter sa pre istotu ešte raz nadýchol a snažil sa vychutnať posledné zvyšok obeda.

Vonku zatiaľ svietilo slnko a svojimi lúčmi hrialo okolie. Každý mu nastavoval tvár a príjemne sa zohrieval. Barbora urobila to isté a nechala sa tým teplom unášať. Rozmýšľala. Plánovala si plán a všetky možné riešenia na znovu získanie a upútanie Petra. Nápady jej vírili hlavou, až si nevedela z nich vybrať. A to teda boli z čoho, od flirtovania až po vymódnenia, či sa naňho vrhnúť a vtisnúť bozk. No nakoniec usúdila, že úprimnosťou a prirodzenosťou zájde ďalej. Veď práve týmto ho upútala prvýkrát. Tak snáď to vyjde aj teraz. Ukončila svoje myšlienky a naďalej sa oddávala teplu. V pozadí bolo počuť štebot vtáčikov a občas nejaký pes zabrechal. Všetko to vytváralo okúzľujúcu pieseň, ktorá ju naozaj ukludňovala. Vždy mala rada prírodu, hory a ten čistý vzduch, a až si spomenula na prázdniny u starkej v Nízkych Tatrách. „Okúzľujúca príroda,“ vravela si pre seba. Už keď si myslela, že ju to čaro až uspí, prebudil ju krik. Lenivo otvorila oči a nakukla poza chrbát. Už podľa kriku spoznala, že je to Zuzka a zase sa háda s priateľom. Na chvíľu jej napadlo, či je aj Peťo takýto hašterivý, keďže majú rovnakú krv a sú bratmi. Pomodlila sa nech to tak nie je a vyštartovala k hádajúcej dvojici.

Keď prišli na ich obvyklé miesto – zástavku, tak sa dala bokom, aby im nezavadzala, ale asi dneska spravila chybu, keď sa pozrela na kamarátku. Tá sa celá červená vrhla na Miša a začala ho hlava nehlava biť. Barbore preblesklo hlavou, že nechcela byť v Mišovej koži, lebo Zuzka ma riadnu silu. Preto sa viac poponáhľala, než príde k nejakému úrazu.
Mišo sa postavil a snažil sa zachytiť Zuzkine ruky, ktoré ho už niekoľko krát buchli. Bohužiaľ, nedarilo sa mu to. Keď Barbora došla až k ním, všimla si slzy na Zuzkinej tvári. Teraz nevedela, či ich má oddeliť, alebo je nechať, nech ho dobije, za niečo, čo ju donútilo k slzám. Predsa len sa pohla v pred a začala ich dávať od seba. Podarilo sa jej, ale jednu bombu do pleca vychytala aj ona. Zjojkla, ale nevzdávala sa. Mišovi zakázala priblížiť sa a Zuzku ťahala čo najďalej.
„Ti sviňa, prac sa mi z očí,“ stihla Zuzka zakričať na Miša a už sa otáčala, že dokončí svoje dielo. Barbora mala čo robiť, aby jej v tom zabránila a sama horela túžbou dozvedieť sa, prečo sa tak Zuzka správa. Za stromom ju otočila a oprela oň.
„No tak moja, teraz sa ukludni, prestaň plakať a vysvetli mi prečo také divadlo,“ spýtala sa a začala jej utierať slzy. Zuzka sa na nič nezmohla, tak jej slzy naďalej tiekli.
„Pozri sa na mňa,“ naliehala Barbora a snažila sa jej zdvihnúť hlavu, „pozri sa mňa,“ zopakovala dôraznejšie a zabralo. Súcitne jej pozrela do tváre, nadvihla obočie a v tichosti čakala.
„Ten debil ma....,“ snažila sa vyriecť.
„Áno? Čo s tým debilom?“ vyzvedala od nej. Vtedy sa Zuzka dlhšie nadýchla, pozrela Barbore priamo do očí a jednou vetou jej všetko vysvetlila.
„Tá sviňa ma podviedol a to s Luciou!“ vyriekla a videla zdesenie a zároveň prekvapenie v Barborine tvári.
„Čo?...........s Luciou?“ reagovala priškrteným hlasom a razom sa postavila, „kde je tá sviňa, ja si to sním hneď vyriadim, neboj Zuzka, ten bude ľutovať, to uvidíš,“ dokončila vetu cez takmer zovreté pery a pohľadom hľadala známu osobu, ktorú chcela minimálne nakopať do zadku. Nemohla tomu uveriť, „ako to mohla Lucia spraviť? Svojej kamarátke? Preboha a to sa Mišovi páčila?“ znova mala plnú hlavu myšlienok, s ktorými sa znepokojovala.
„Barbora prestaň, nemá to cenu, za to nám nestojí!“ kričala Zuzka na Barboru a pre zmenu ona začala ju prehovárať.
„Ale......ale, pred chvíľou si ho skoro ubila k smrti a mne vravíš.....,“ nedokončila.
„Vravím ti, nestojí za to.“
„Dobre, ale len preto, že to chceš ty,“ znovu si sadli za strom a Zuzka jej vyrozprávala podrobnosti ich rozhovoru. O hodinku neskôr už dokázala Zuzka potlačiť slzy a zachcelo sa jej domova. Poprosila Barboru nech ju odprevadí. Po ceste našťastie Miša nestretli, inak by čelil dvom rozzúreným babám. Pri vchode paneláku sa rozlúčili a Barbora sa vracala naspäť. Pomalým krokom si krátila cestu domov a oči upierala do zeme. Vždy to tak robila, keď nad niečím premýšľala. A teraz bolo aj o čom. O Petrovi, Zuzke, rodičoch a o všetkom dohromady. Chýbalo jej pár metrov, keď započula svoje meno. Nemala na nikoho náladu, tak sa tvárila, že nepočuje. No svoje meno započula znova a vedela, že práve ju si niekto žiada. Neochotne zdvihla zrak a nenápadne skúmala človeka, ktorý tak kričal. Zbadala čo chcela a hneď jej bolo veselšie. „Aspoň jedno prijemné stretnutie dneska, ďakujem,“ vravela si a čakala kým k nej dobehne Peťo.

„Ahoj, dlho sme sa nevideli, ako sa ti darí?“ hneď na úvod jej vyčaril krásny úsmev a tak jej nálada rástla.
„Hm, nijak zvlášť dobre, ale po tom tvojom úsmeve hneď krajšie,“ vysypala zo seba a trocha sa začervenala. „Bože ja hus, to čo som povedala, teraz si pomyslí, že ho balím! Takto som to nechcela, no čo už.. Uvidím ako to zoberie,“

pokračovanie ....

 Skutočný príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu