Keď si človek musí zvyknúť na osamelosť

Mám rád tento deň.
Už ti to však nepíšem, už to len hádžem do vetra.
Hádžem to aj sem, sem medzi cudzích, iných a podivných ľudí.
Kde ani jeden tomu nebude rozumieť.

Nechcem to však mať len v hlave.
Už rozumiem tvojim potrebám, tvojej potrebe vyliať pocity písomne.
Tvojej potrebe napísať niečo tvoje.
Niečo čo smie čítať iba niekto iný, cudzí..

Vieš, bol som na mieste kde sa dá spokojne premýšľať..
Videl som všetko to, kde sme kedysi mali svet v hrsti.
Chodím tam v tento deň.
Každým rokom je tento deň zvláštnejší a to miesto pustne..

Ani som si hore na streche nezapálil, už nefajčím hodnú chvíľu.
Namiesto toho som si zobral píšťalku.
Učím sa na nej pískať.
Tak som si pískal do vetra a pohltila ma tá najúžasnejšia nostalgia.

Kedysi som započul vetu: je rozdiel byť sám ako byť osamelý..
Nikdy som si nemyslel, že sa tak budem cítiť ..a tie smutné slová sa stanú mojou každodennou spoločnosťou.
Som už dlhšiu dobu sám, začína sa vo mne objavovať aj to smutnejšie, pocit osamelosti.
Osamelosť ma pohlcuje, zvykol som si na ňu...
Je to ako nádor, je tvojou súčasťou, ale ty ho nechceš...

Nie, nie som žiadny úbožiak, je mi fajn, darí sa mi v škole, mám prácu keď potrebujem, mám fajn priateľov, mám nové záľuby, ktoré sú i životným cieľom ,,,,mám takmer všetko.. ..ale...

Chýba mi rozhovor.
Chýba mi človek, ktorý by rozumel mojim pochodom ,,,viem, že všetkým sa nedá, ale ty si rozumela väčšine...
Človek predsa hľadá vždy takého, čo rozumie väčšine ..a dokáže ich zvládnuť

Chýba mi dotyk.
Taký dotyk, vieš, taký kde stačí sa len dotknúť a vieš, že krajšieho niet.

Chýba mi človek ako ty...

A ja viem, že ty dnes robíš iné veci, že si si možno spomenula, ale bola to len krátka spomienka.
Ja viem, že ti je dobre a musí to tak zostať.

Kedysi to bol náš deň, dnes už je iba môj..

Svet bez nás ide..

 Blog

13 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu