A kto ich nemá rád, tak nech sa strčí. Ja ish rada mám.
„Odchádzame“ - zakričal Joe, a pri poslednej slabike mu trochu preskočil hlas. Ja s Nickom sme sa zdvihli z pohovky, ale dalo nám to dosť zabrať, keďže sme boli dosť preletený cez seba.
(Neberte to nejak úchylne, proste ako zaľúbenci )
Kevin pribehol s horného poschodia a mohli sme vyraziť. Auto riadil Big Rob, ako spolujazdec sedel Kevin, a my ostatný traja sme sedeli na zadnom sedadla. Teraz som si uvedomila, že to auto je dosť malé. Obyčajne keď sme v ňom išli len ja a Nick, sa mi zdalo dosť veľké. Pán a pani Jonasovci aj s Frenkím už boli vo veľkej futbalovej hale. Chalani si domov ešte nachvíľu odskočili, oddýchnuť si. Keď sme prišli pred halu, bola tam už kopa fanyniek , čo ich neprekvapovalo, Big Rob sa dokonca aj smial. Ale mňa to stále udivovalo. Obišli sme celú budovu a vošli zadným vchodom. Frenkie nás privítal obyčajným „čaute“, ale mne dal aj pusu na líce. Je to naozaj milý chlapec. Vošli sme do backstage, kde okrem chalanov a ich rodiny a pár ľudí zo štábu, nemal nikto prístup. Bola som fakt rada že som ich spoznala. Nick a jeho rodina sú úžasný. A vôbec sa nesprávajú ako nejaké hviezdy. Sú to normálny chalani, až na to, že ich miluje kopec dievčat po celom svete. A možno nielen dievčat.
„Za 20 minút ideme“ – ohlásil nejaký chlapík s telefónom a mikrofónom v ruke.
„Ehm ... Frenkie, poď sem na chvíľu“ - povedal Nick a odtiahol Frenkieho nabok. Tak ďaleko, aby sme ich nepočuli. Chvíľu sa rozprávali a potom mu niečo podal. Boli v dosť tmavom kúte, takže nebolo dobre vidieť čo to bolo. Potom sa pozrel na mňa, žmurkol na Frenkieho a pobúchal ho priateľsky po pleci. Za chvíľu bol zase pri mne a držal ma za ruku.
„Čo to bolo?“ – spýtavo som sa naňho pozrela.
„Ale to nič nič. Fákt.“ – žmurkol teraz na mňa. Vyzeral dosť šťastne. Spýtavo som sa naňho pozrela, ale on len pokrútil hlavou. Už som mu chcela niečo povedať, keď v tom prišiel zase ten chlapík s mikrofónom, teraz už tromi a začal tam všetkých koordinovať. Chalanom rozdal mikrofóny a pobehoval tam a niečo hľadal. Vyzeral fakt smiešne, ale stále ma trápilo čo to malo znamenať to s Frenkiem. A mala som plán ako to zistiť. Len som potrebovala, aby chalani odišli na pódium. Po chvíli zaznel hlas nejakého uja z reproduktora a ohlásil príchod chalanov. Dievčatá pod pódiom začali kričať ešte viac. Nick mi dal rýchlo pusu, čo pán Jonas neznášal, ale pani Jonasová sa naňho mračila, tak sa len obrátil ku nám chrbtom .
„Milujem ťa“ – zakričal ešte rýchlo Nicka už utekal na pódium za chalanmi. A ja som už začala hľadať Frenkieho. Kde sa ten malý krpec zašil? Doteraz tu predsa bol! Spýtala som sa pána Jonasa ale ani on to nevedel. Takže to spravil naschvál. Krpec jeden fikaný. Po polhodinke koncertu sa z čista jasna objavil. Prišiel za mnou a sadol si mi na kolená.
„Lucy? Niečo by som ti chcel ukázať.Chceš to vidieť?"
„Jasné. Čo to je?“ – spýtala som sa zvedavo.
„Uvidíš. Počkaj chvíľu“ – zoskočil mi z kolien, obišiel stoličku a z vrecka vybral šatku. A zaviazal mi s ňou oči.
„K čomu to je?“ – spýtala som sa ho.
"Poď za mnou, neboj sa.“ – zatiaľ sa nebojím. Kam ideme? Pýtala som sa v mysli, ale aj jeho. No on len povedal, že mám kráčať pomaly za ním.
„Pozor schody. Tri.“ – povedal opatrne a trochu spomalil. Išli sme okolo niečoho veľkého. Ono to dychčalo? Pomaly ale isto som sa začínala báť.
„Frenkie, kam ma to vedieš?“ – spýtala som sa. Skôr som to zakričala, lebo som si myslela, že ma v tom hluku z pódia nebude počuť. No všade naokolo bolo ticho. Všade ticho, len tichý šum.
„Zohni sa“ – povedal mi Frenkie. No ja som vedela kde som. Ten krpec ma zaviedol na pódium. Zato všetko môže Nick. Ja ho asi zabijem. Strhla som si šatku z očí a otočila som sa že odídem. No za mnou stál Nick a chytil ma do náručia. Milujem ten pocit keď ma objíme. No teraz som to nechcela. Chcel som odtiaľ utiecť. No Nick ma držal dosť tuho na to, aby som nemohla odísť. Priložil si mikrofón k ústam a povedal:
„Nasledujúcu pieseň chcem venovať osobe, ktorá ma pre toto asi po vystúpení zabije. No stálo mi to zato.“ – usmial sa na mňa, a začal spievať pieseň Stay. Mal to na albume s The Administration, no spieval no ta koncerte Jonas Brothers. Ja ho asi fakt zabijem. No pritom ako sa na mňa usmieval apozeral sa na mňa keď spieval, som sa nezmohla na slovo, nie to ešte aby som ho zabila. To robí naschvál. Keď dospieval, rozlúčili sa všetci traja s publikom a odišli sme do zákulisia. Držal ma za ruku, a pritom mi šepkal do ucha ako ma miluje.
„Myslíš že týmto si to vyžehlíš?“ – pozrela som sa naňho so smiechom. Vyzeral ako jeho pes Elvis. Ale iba očami myslím.
„Možno trošku. Ale na to mám ešte jedno prekvapenie.“ – zaligotali sa mu oči.
„Čože? Aké? Ja už nechcem žiadne prekvapenie. Začínam sa tých vašich prekvapení báť.“ – odtiahla som sa od neho.
„Toto sa ti bude páčiť.“ – pritiahol si ma zas k sebe, a dal mi krásny bozk na pery.
„Pripravená?“ – spýtal sa šibalsky a ukázal na zadný východ.
„Nie!“
„Tak ideme.“ - chytil ma za ruku a vyšli sme do noci.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
krvaaa
9. 4.apríla 2010 23:06
Napriek tomu, že je to o Jonas brothers je to pekne napísané
Napíš svoj komentár