Lenže dnes to na mňa všetko doľahlo. Možno sú to nervy z toho že odchádzam. Možno som si len nechcela pripustiť ako mi naozaj chýbaš. Možno som len chcela aby mi bolo lepšie.
Ležala som v posteli a pustila som si tvoju obľúbenú pesničku. Ta radosť ktorú si z nej mával doľahla aj na mňa lenže po chvíľke ju vystriedala tupá bolesť.
Pri tej pesničke som si predstavila tvôj úsmev pri šoférovani keď si si ju púšťal dookola nespočetne mnoho krát za sebou.
Plakala som nahlas a nechala svojím emóciam voľný priebeh. Pustila som potom tu našu, ty vieš ktorú. Tú ktorej som sa posledné mesiace tak vyhýbala.
Aj keď som plakala aspoň hodinu a nakoniec som od únavy zaspala, cítila som sa lepšie. Lebo som nemusela nikomu klamať že som v poriadku, že ma to nebolí,že mi to je jedno, že ta neľúbim a počúvať tie reči ako to všetko raz prebolí. Mala som chvíľu sama pre seba kedy som sa mohla správať tak ako som sa v daný moment cítila.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár