Začínam sa podtkýňat pod ´tarchou bolesti, ktorú už moje plecia nedokážu uniesť, v celom vnútry neustále krvácam, zomieram a vzápatí ožívam, ožívam na krátky čas, aby som zasa spadla vo víre problémov na dno.Mihám sa ako tieň okolo ostatných a od nenávisti im vytrhávam srdcia z hrudí a nechávam ich v mojej pevne zovierajúcej ruke dobiť a vtedy prichádzam na to, že nenávidím okolitý svet za to za čo by som mala nenávidieť seba.
Keďže moja púť je ničotná, niet sa kam ponáhľať, idem stále po trnistej ceste a čím viac sa ponáhľam, tým viac krvácam a padám. Pri snahe zachytit sa o niečo, trne pretínajú moje žily, spadnem na tvrdú, chladnú a bezcitnú zem, kde sa zvíjam v bolesti a nakoniec sa vyčerpaná vzdávam. zatvorím oči a v tom ma začnš obklopovať teplo,teplo z kaluže mojej vlastnej krvi, ktorá ma obklopila, v strede mesta v dave ľudí,,tam zhasína jeden život, zomieram a cítim tú krásnu vôńu smrti, ktorá mi podáva záchrannú ruku......
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
Deathangel suhlasim s tebou...niekedy zasnem co dokazu ludia v smutku napisat...ja som uz tiez toho dost popisal...
Napíš svoj komentár
krasne napisane...klobuk dole