Moje telo mi oznámilo nárok na odpočinok už keď som išla po mohutných kamenných schodoch zo stretnutia rádu večného svetla,nahor do svojej dočasnej izby. Pomaly mi poklipkávali oči a ešte pred uložením na lôžko som nechala zvonku pri dverách svojho verného snehobieleho vlčieho strážcu, ktorý mi už niekoľkokrát pomohol uniknúť z pazúrov smrti. Narýchlo som vytvorila ochranný štít a uzavrela masívne dubové dvere. Už ma zmáhala príliš veľká únava,nemala som silu ani prehodnotiť stretnutie a plány do budúcna, avšak rozopínajúc si tuniku som zacítila jemný vánok. Bolo však neskoro, silný stisk zozadu spôsobil moju úplnú bezmocnosť. Nohy sa podlomili a z čerstvej rany na ramene vytekali potôčiky krvi. Neznámy útočník ma pochvíli pustil zo zovretia a moje telo sa zviezlo na zem. Zazrela som ako sa neznámy v dlhom čiernom plášti sklonil nado mňa :" Je mi cťou konečne ochutnať niečo tak veľmi vzácne, dovoľte mi však otázku,ako je možné že stále žijete ? Veď celý váš rod vyvraždili minulé leto na podhorí Malagur, dnes som vás objavil náhodou a môj pán sa veľmi poteší vašej smrti...hmm ".
Napriek veľkej bolesti som sa premohla :" Ja som svetlo, svetlo ktoré preniká skrz tmu,temnota sa predo mňou skláňa,nemáš žiadnu moc"
Siahol do príručného vačku po malú fľaštičku a vzápätí mi z jej obsahu nakvapkal do rany.Obliala ma horúčava a otvorené mäso začalo byť obžierané niekoľkými desiatkami čiernych,slizkých červov." Ja som svetlo,svetlo ktoré preniká skrz ...." a zasvišťal šíp prestreľujúc neznámemu srdce. Zachrapčal a skončil na zemi vedľa mňa. Čo sa dialo potom, to moje oči už nevideli,upadla som do hlbokého bezvedomia zabúdajúc o svete...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Ale inak sa mi to zase páčilo...