Táto ulica je mi známa

Lemované lesným papradím, čo pohŕdavo sa ťiahlo po ľudských ideáloch tak nízkych priam prízemných. Keď prechádzala tou ulicou konštrukcia praskala, nápor bol silný, jej tep otriasol mohutným železom a myšlienky rozvírili prach spomienok.

Storočia postavené v ulici morálky a bohapustosti. Opica strhnutá davom, na gumičke za skleným výkladom, tam skáče nekonečnou amplitúdou, na príkaz Vákua v obchode. Prečo ten pán už tisíc rokov len pozerá bez pohnutia, aktivity, naprogramovaný k stagnácii?

Žiadna cesta túto ulicu nepretína, celok celku a predsa sa delí tvormi a netvormi. Ulica roztrieštených ideálov, prekážkami pravdy, lásky, náhody a skutočnosti.

V objatí pálivej vlhkosti , červeného neba a horko sladkého papradia. Ulica najhlbšej hĺbky, stvorená pre pády donekonečna, bez stropu a dna, ustavičným prúdením bez zastavenia. Klesanie.

Na mieste kde vidíte vzduch a vo veciach to čo bolo pred tým, kde v človeku vidíte človeka. To je pred tým výkladom tam sa to začína, pohľadom a výdychom. Nikto nikdy nevidel a nevie čo je za tou opicou a prečo tam ten pán stále stojí.

Húsenice a šelmy v súboji na život a na smrť, na ilúziu a prelud, na blud a sen. V machových stropoch masového delíria hŕstky čistých duší, uväznených v ulici, bez nádeje na návrat tej luhárskej ulice. Kde zdanie klame a dno je len pocit v hlave falošná ilúzia.

Krvavé šampanské, ruže z umierajúcich rúk , milovanie nenávisti. Na tú ulicu napadol sneh, žeravý a čierny. Párty sa môže začať. Len tam zablúdila myšlienkami len si spomenula, každý to musí prežiť v tom koridore beznádeje, spľasnutých bublín očakávaní, rozbiť predsudok. Vymyslieť dno, zlomiť, prekročiť, vydýchnuť.

Pocítiť slová, ochutnať pohľad, ovoňať dotyk v tej známej státi všetkého. obnažiť sa až na kosť nechať sa...
Za zvuku rokových gitár sa opäť všetko vráti do starých koľají neexistujúcej koľajnice. Zaprie a zabije všetko vybojované jednou sekundou vôle. Bez dotyku a kontaktu , chladná vášeň najväčšieho nič tohto sveta. Zmasakrovala posledné nádejetoho stúpajúceho človeka, odrazeného od dna, aby ho tam opäť pritiahlo.

Alebo ten naozaj posledný, čo ostal dole v slnečnom vlhku, bez pálivého objatia, v tieni. S chuťou sviežeho pohľadu, s pocitom jemných slov, s jahodovou vôňou dotyku v tej známej státi všetkého.

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu