Včera som sa fakt bála

Boli sme von. Včera, vlastne už dnes. V noci. Vyrušil ma z pre mňa klasicky trávených dní posledný týždeň. No nič, Germánske kmene Svébov musia počkať, veď priateľstvo je dôležitejšie.

"Keď sa doučím pozrieme si film" hovorím spolubývajúcej. Nielen preto,že to je jediný spôsob ako s ňou spoločnou záľubou budovať vzťah ,ale aj preto,že ja to fakt milujem. Milujem pozerať filmy. Nie všetky,ale tie, ktoré mám rada sú akýmsi historickým prameňom budúcnosti. Naša stopa pre ďalšie generácie odzrkadľujúca spoločnosť, dobu, realitu , fikciu..čokoľvek spojené s nami. Určite v budúcnosti bude žiť niekto, kto si to bude vychutnávať tak ako ja.
No ale k veci, najhoršia etapa pozerania filmov je jeho výber!
D. vraví,aby sme si pozreli dačo ľahšie- to znamená komédia alebo romantický film s inteligentným humorom a najlepšie, keď patrí do kolónky Film Klub. Nenamietam, po ťažkej večery mi aspoň vytroví a aj tie germánske kmene sa mi hádam na chvíľu prestanú preháňať hlavou.

Išli sme na námestie. Ešte bolo vidno.Boli tam aj iní ľudia.
O. dvíhal ruky k nebu a spieval, z celých síl, tak,aby ho tam hore niekto počul,zrejme. Nechápala som týmto jeho počinom. Všetci sa na nás pozerajú, ale na chvíľku celkom malú,keď som sa na neho pozrela, zabudla som na nich a na ich posmešné pohľady. Zavrela som oči a ležiac na ešte stále teplom asfalte som iba počúvala. Niečo sa muselo stať.

Včera, si milá D. ,ale prestrelila. Po asi hodinovom vyberaní ,keď ja som už nervóznela z toho ,že je ešte toľko filmov čo chcem vidieť a tak málo času včerajšieho večera, zahlásila, že už vie, čo si ideme pozrieť. Hrá tam jej obľúbený herec Javier Bardem - ževraj jebavý chlap. Hej, je celkom pekný. Ja si tak nejako predstavujem Sparťanov. Vypracované telo,tmavý a sploštený profil tváre,ale záhadný , dosť záhadný, lebo zomrieť v boji je česť. Ešte aj názov bol celkom krásny,že "Biutiful". Dostal za to Oscara. Odhadujúc od názvu sme si mysleli, že sme našli náš ľahší film. Nuž, omyl!

Vyšli sme na kopec. Zas nás tam bolo viac, dokonca aj Z.,ktorá mu bola istého času veľmi príťažlivá. Ale istým nepochopiteľným spôsobom sme tam boli len my dvaja. Ja a O.
Ležali sme v tráve. O. prerušil to ticho, ktoré medzi nami rástlo. Začal slovami:
" Moja sestra pred smrťou povedala,...,"
v tú chvíľu som nevnímala. Sestra a pred smrťou? Veď predsa ona žije , kedy zomrela? kde? ako? čo sa, do kelu stalo?

Nevytrovilo mi a fakt som sa bála! Bála som sa mŕtvych duší na strope čakajúcich kým ich prevediem na "druhú stranu". Bála som sa tých vyše 20 Číňanov,ktorí sa udusili v pivnici od plynových piecok. Boli tam na čierno. Lacná pracovná sila. No, už nie sú. Bála som sa ľudí s manio-depresiou a rakovinou prostaty. Bála som sa špinavosti vzťahov a podlosti peňazí. Ten film nebol ľahký. Bol neskutočne depresívny a tak reálny.Ó Bože! Nemožem uveriť, že niekde takto ľudia umierajú, nie to ešte žijú. Ako nám je dobre.

"Moja sestra pred smrťou povedala, že jej je ľúto ,že som si ťa viac nevšímal."
Keď to dohovoril plakal. Tak veľmi plakal,až som cítila jeho žiaľ na vlastnom tele. V objatí takom pevnom,že sme mali pocit akoby nám zavadzali telá sme zdielali žiaľ a nahlas plakali. Obaja v svojej blízkej samote. Toľko vecí sa udialo a zas sme si boli blízko. Smrť a myšlienka pred koncom.

Ráno ma zobudil zvuk kosačky. Priamo pred mojím oknom si ujo plnil svoju pracovnú náplň.

Hneď som napísala O. či je v poriadku a ako sa má jeho sestra.

Film skončil včera a ja ešte dnes pozorujem, či sa mi na strope netvoria plesne mŕtvych ľudí.

Dúfam,že sa moje sny nikdy nesplnia!

 Blog

8 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu