I´m a single lady...zatiaľ!

-„A kto sa páči tebe? “- spýtala sa ma moja spolužiačka na poslednom školskom výlete z cirkevnej, základnej školy. Mala ju rada spoznala dobrých ľudí, okrem Poliaka a jedného chalana, ktorý si z nej robil sále srandu. Vyzeral ako vysušená tyčka a keď niečo vysvetľoval tak síkal a v troch vetách za sebou povedal „chápeš, chápeš! “
-„Vieš že ani neviem, je ich veľa.“- začala premýšľať o ich naozajstnom počte. Chalani ju veľmi netrápili, jasné že aj ona mala tých pri ktorých sa jej zrýchlil dych a jej pokožka na tvári sa sfarbila do červena. Peter, Pavol, Lukáš, Martin a ... . Takže štyria. Myslela si že ich je viac. Je pravda že Pavol bol už uzavretá kapitola. Skrátka trieskala s ním puberta, myslel si že zožral všetku slávu sveta. A keď ho asi pred pol rokom uvidela hrať futbal na ich škole len sa tomu zasmiala, chlapec rúbe vysoko. Chcel zbaliť dievča, ktoré doslova prahlo po inom no, možno sa mu to podarí. Ale...
-„A príde ten kaplán? “- prerušila jej myšlienkový pochod kamarátka. Jasné kaplán! Mohol by zo sebou priviesť Lukáša, povedala mu predsa aby zobral nejakého „fiškusáka.“
-„Uhm. Príde, volal mi. Hovoril že keď bude pri tom penzióne tak mi prezvoní aby som ho išla počkať, nevie či trafí.“- začala som sa smiať a popri tom som si napravila paplón, pod ktorým som ležala.
-„Bude sranda, len nech nezačnú baby hovoriť o „obcovaní“ od toho duchovného to je s nimi na nevydržanie.“- opäť sme sa zasmiali. S Veronikou- mojou menovkyňou sa vždy dalo dobre pozhovárať a hlavne nasmiať.
-„ Cause you had a bad day...“ – prezvonenie! Pozrela som na mobil. Bol to kaplán. Obe Veroniky sa zdvihli z postelí a vyšli von z tzv. zrubu- chatky. Veronika sa odo mňa odpojila pri zrube v ktorom bývali chalani. Hudba hrala a moja spolužiačka hneď chytila rytmus a začala tancovať. Ja som ďalej kráčala po zámkovej dlažbe naproti kaplánovi.
Koho zobral? Nedala mi pokoj tá otázka. Žeby zobral Petra? Možno. Zamyslene sa pozrela smerom k lesu. Pomaly kráčala dolu kopcom, akoby ju nikto nevidel. Jasné, veď predsa polovica triedy tancovala a druhá hrala futbal akoby ju mohol niekto vidieť?
Za rohom ju už čaká alebo možno čakajú. Opatrne som sa pozrela za roh , kaplán ma zbadal a rozbehol sa smerom ku mne. Ale aj tak som si stihla všimnúť kto je s ním! Jeho? Prečo práve jeho? Chalan, celý v bielom so šiltovkou na hlave, ktorý stál vedľa auta sa pozeral ako mi kaplán strapatí hlavu a rukami mi stíska líca. Stretli sa nám pohľady. Usmieval sa. Toto sa k nemu nehodí, inokedy by sa už vyškieral, no možno sa zmenil. Nie, určite nie človek sa len tak zo dňa na deň nezmení. Pamätám si ho na šibačky, bol u nás každý sa zhováral len on bol ticho. Mama hovorila že je milý, tichý chlapec ale brat hovoril „je to namyslený hokejista! “
-„No ahóój! “- zdravil sa so mnou večne usmievavý kaplán.-„Pozri koho som vám priviedol! “- och, čo si myslí že ho nevidím alebo čo?
-„Vidím vidím.“- usmiala som sa naňho. Martin sa medzitým premiestnil od auta ku kaplánovi.
-„No zvítajte sa.“ – toto nemal! Jeho dlane smerovali na naše temená hláv a tlačil nás smerom k sebe. Čo chcel? Aby sme sa objali? To mu nevyšlo! Obaja sme sa usmievali ako magori! A kaplán? Ten sa len smial. Martin a ja sme tlačili hlavy od seba a na koniec sa nám podarilo z jeho „objatia“ uniknúť.
-„Ahoj! “- predniesol formálny pozdrav skôr ako ja. A popri tom mal stále na perách ten okúzľujúci úsmev.
-„Ahoj! “- taktiež mi úsmev z pier nemizol.
Ani neviem ako sme sa ocitli pri chatkách. Kaplán sa už pobral sa mojimi spolužiakmi a my dvaja sme ostali stáť na dlažbe pred jedným zrubom. On sa zrazu začal pýtať úplne hlúposti, ktoré vedel, asi sa chcel uistiť či má naozaj správne informácie.
-„Veronika? “- jeho biely šilt sa otočil smerom ku mne.
-„Áno? “- moje zelené oči sa pozerali do jeho zelených očí. Počkať on má zelené oči!
-„Kam ideš na školu? “- kaplánova partia išla okolo nás ale ani jeden neuhol pohľadom.
-„Na obchodnú.“- raz som mu to už hovorila o čo ide? Nechápem.
-„Jáj.“- oči sklopil do zeme a môj pohľad vypĺňal vrch jeho šiltu.
-„A prečo nejdeš na gympel? “- začal znovu po chvíli a oči sa vrátili do pôvodnej polohy.
-„Neviem. Ale veď si mi hovoril že tam je zle.“- spomenula si na to ako jej to raz písal na ICQ.
-„Hej to je pravda. Ale ani na obchodnej nebude inak.“- o čo sa pokúša?
-„Ako na všetkých stredných.“- odpovedala som z úsmevom. On mi ho opätoval.
-„Martin, Veronika! Poďte opekať! “- bol to kaplánov hlas.
-„Ideme? “- opýtal sa váhavo.
-„Jasné.“- vykročila som na malý schodík a smerovala ku stolu na ktorom boli špekáčiky a chleba. Keď som mala všetko pripravené sadla som si na lavičku blízko ohňa a začala opekať.
Začali sme sa zhovárať a smiať sa ani mi neprišlo sa obzerať kde sa stratili kaplán aj Martin.
-„Kde zmizol kaplán? “- opýtala sa spolužiačka- najlepšia kamarátka Veroniky.
-„Lenka, nepýtaj sa kde zmizol kaplán ale ten „fiškus“ čo bol s ním! Veronika? Nevieš kde išli? “- spýtala sa ma Veronika. Takže on sa im páči?
-„Vieš? “- nástojila na odpovedi Lenka.
-„Ehm. Nie.“- otočila som sa a kráčala od nich.
-„Kam ideš? “- kričali Lenka a Veronika na mňa.
-„Potrebujem si niečo zobrať z chatky.“- ani neviem ako rýchlo ma to napadlo.
-„OK.“- bežala som do našej chatky, odomkla, ľahla do postele a zavrela oči. Premýšľala čo sa stalo. Spomenula si ako mu napísala SMS k meninám znela asi takto: „Všetko najlepšie k meninám veľa šťastia, zdravia, lásky Božieho požehnania...praje Veronika.“
On jej odpísal: „ďakujem za peknú SMS k meninám sorry že som ti neodpísal už včera ale nemal som kredit.“
Zasmiala som sa pri tej spomienke! Hm. A jeden deň si celý prezváňali. Na to skoro zabudla! Zrazu ju niečo napadlo. Vyskočila z postele a začala sa prehrabávať v taške. Našla mp3, pustila ju a slúchatká si dala do uší. Začala prepínať pesničky. A to je ono našla ju!

...It starts in my toes
makes me crinkle my nose
where ever it goes I always know
that you make me smile
please stay for a while now
just take your time
where ever you go...

On mi ju raz poslal, nepočula som ju strašne dávno! A vždy mi ho pripomínala! Zavrela oči počúvala, spomínala.

Kaplán a Martin znovu po hodine prišli- zistilo sa že sa boli najesť. Kaplán sa venoval dievčatám, tancoval s nimi a Martin bol zajatý triednym učiteľom. Celý čas mu niečo rozprával a Martin len prikyvoval. Po takej hodinke odišli. A potom? Pokračovala zábava. Všetci tancovali, smiali sa, dívali sa na hviezdy a bolo im dobre. Ja som ich pozorovala a bavila sa s nimi. Nad druhý deň už nikto ani nevedel že nás nejaký kaplán a Martin prišli navštíviť, okrem mňa.

Prišiel ku mne a podával mi malú sošku, keď som sa lepšie pozrela videla som že to je malá soška Ježiška. Nechápajúc som sa pozrela do jeho rúk, kde ju držal, potom do očí a ja som tam stále stála bez slova.
-„Veď si ju zober.“- hovoril môj brat, ktorý tam bol tiež a dosť sa na mne bavil. –„Dáva ti ju! “
-„No tak.“- smiala sa jeho sestra spolu s ním.
Bolo to jednom výlete v Rajeckej Lesnej- myslím, ale bolo to dávno asi pred štyrmi rokmi. Alebo pred tromi? Už ani sama neviem!
-„Páči sa ti? “- opýtal sa Martin a podával mi ním kúpenú sošku. Ja som sa konečne prebrala.
-„Je krásna. Ďakujem.“- usmiala som sa.
-„Nemáš začo.“- usmial sa tiež.
-„Tak toto bolo brutálne! “- skonštatovala opäť jeho sestra.
-„Tak to teda bolo! “- okomentoval to aj jej brat. Nemôžu byť ticho? Pozreli sa na seba on prevrátil oči a poberal sa preč. Ja som tam ostala stáť. Kam išiel? Znovu za tou babou, ktorú si všímal celý deň, ani sa od nej? A nech si robí čo chce. Ale tá soška je krásna.

A naozaj bola.
Sedela som na posteli, hlavu opretú o stenu a spomínala. Ako dávno to bolo? Usmievala som sa pri tej spomienke. Pátrala som vo svojej mysli aby sa mi vynorila nejaká spomienka s ním. Áno!
Deň kedy sa chcel naučiť telefonovať cez skype a ja som mala byť jeho učiteľkou! Celý deň som s ním pretelefonovala. Mala som niekam ísť. Keď mama prišla že už ideme on ju začal presviedčať po „internetovom telefóne“ aby som nemusela, samozrejme ju aj presvedčil! A tak sme pokračovali v rozhovore.
Zrazu som zistila že je tma, musím spať zajtra ma čaká dlhý a náročný deň!

-„Minule bol ten Dr. House super! Však? “- opýtal sa ma Peťo v aute cestou na deň otvorených dverí do seminára v Nitre. Téma „Dr. House“ im slúžila už peknú polhodinu na to, aby sa zabávali počas dlhej a nudnej cesty a navyše potrebovali nejako prekryť tie trápne poznámky Paľa, ktorý sa nachádzal v aute tiež. Keď niečo zahlásil buď ho niekto odpísal alebo sa každý na seba pozrel pohľadom- to bolo trápne a dosť odveci!
-„No jasné. Ale dobrá časť bola o tom alkoholikovi. Minulú stredu druhá časť.“- pripomenula som epizódu v ktorej sa dal zabiť otec pre umierajúceho syna- alkoholika.
-„Nechápem čo na tom vidíte je to blbé! Ja by som si radšej pozrel futbal! “- zasa ta Paľova pripomienka!
-„Dobre Paľo, nás to netrápi! Futbal pozeráme vo štvrtok, v stredu je to Dr. House.“- odbil ho Peťo. A pri pohľade na mňa prevrátil očami.
-„Sme tu! “- zahlásil mi radostnú vetu môj starší brat.
Cestovala aj Vladka(spolužiačka a spolusediaca), išlo nás viac áut. V jednom sme boli ja, Vladka, Paľo, Peťo a môj brat Ľuboš. V druhom cestovali kaplán, Lukáš, rodičia Paľa a ... . A už asi nikto. Dorazili sme prvý ale museli sme ich čakať, boli sme predsa skupina. Ja a Vladka sme si sadli na lavičku, vychutnávali si slniečko. Oči som mala zatvorené a cítila som ako mi slnečné lúče dopadajú na tvár.
-„Čo vy tu? “- bol to hlas Lukáša, poznala som ho. Už prišli? Bol v druhom aute! Nepočula som zvuk motora. Usmiala som sa a otvorila oči.
-„My, no len tak, na slniečku. A už ste prišli? “- odpovedala namiesto mňa Vladka. Zareagovala skôr ako ja. On s úsmevom na tvári postával pri nás a keď som sa poobzerala po ostatných nikoho som nevidela. Kde sú?
-„Aha! Naberáte bronz? Áno, už sme prišli ale všetci išli na faru, kaplán tam má niečo vyzdvihnúť mne sa nechcelo tak som išiel za vami. Vyzerá že to bude nadlho, tak čo budeme robiť? “- pri poslednej vete si sadol medzi nás na lavičku. Odpovedal mi na otázku aj keď ju ani nepočul? Zaujímavé.
-„Hm. Počula som že je tu nejaká knižnica, mohla by byť otvorená nie? Malo by to byť tu, pri seminári- vlastne to patrí k tomu.“ – navrhla som jednu alternatívu využitia času ale vôbec som nepočítala že by sa stretla s úspechom.
-„Tak poďme, viem kde to je. Minulý rok sme tam boli. Mala by byť otvorená.“- kladne reagoval Lukáš a Vladka nekomentovala, zdá sa že pre ňu boli všetky alternatívy vhodné pokiaľ zahŕňajú osobu Lukáš! A tak sme sa všetci postavili a smerovali sme ku knižnici.

-„Hm. Odpovede na otázky zo šifry majstra Leonarda? Nejaká hlúposť nie? To je jasné že je to len blud.“- zasmiala sa nad názvom jednej knihy Vladka.
-„Niekto si to nemusí myslieť ale ja súhlasím s tebou.“- podelil sa o svoj názor s úsmevom Lukáš.
-„Zbytočne zaberá policu.“- zasmiala som sa nad tým aj ja.
-„Pomaly by sme mali ísť povedal som že ich budeme čakať na tej lavičke.“- začal po chvíli Lukáš.
-„Dobre, môžeme ísť.“- odložila som knihu, ktorú som práve držala. Vladka urobila to isté s odpoveďami a pobrali sme sa na von z knižnice. Vyšli znovu do slnečného dňa, vracali sme sa po kamennej ceste. Pri lavičke som videla väčšiu skupinku ľudí. Ale prišiel aj Aďo? Môj a Vladkin spolužiak. Keď nás uvideli vybrali sa smerom k nám. Na čele bol kaplán s Paľovými rodičmi, za ním išli Peťo a Ľuboš a za ním Paľo a kto to išiel s ním? Nevidela som ho, bol to chalan ale slnko mi svietilo do očí. Čím ďalej tým viac som bola presvedčená že to je on- Martin.
A naozaj! Krásne sa usmieval, milujem jeho úsmev!
-„Čaute! “- pozdravila celá skupina tú menšiu.
-„Ahoj! “- odzdravili sme ich my.
-„Ahoj Veronika! “- pozdravil ma z úsmevom.
-„Ahoj Maťo.“- pozrela som sa mu do jeho zelených očí. Aj tie hrali, žiarili. Bude to určite zaujímavý deň!

 Skutočný príbeh

2 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu