WOW! Konečne napadal sneh! Pomyslela som si jedno štvrtkové ráno s úsmevom na perách. Ten smiech ma prešiel po zistení že o hodinu sa mi začína škola! Rýchlo som sa obliekla dala som si biele nohavice košeľu a také tie čižmičky s hladkou podrážkou. V tom som si spomenula že po druhej hodine idem preč zo školy lebo máme vystúpenie! Vďaka Bohu! Ostáva mi len nemčina a biola. Ako som vychádzala z domu zbadala som spolužiaka z vedľajšej triedy ako ma čaká pred bárakom. Fajn, aspoň nepôjdem sama dole tým otravným kopcom. Cestou sme sa rozprávali a kamoš navrhol aby sme si cestu skrátili tým že pôjdeme dolu kopcom cez lesík. Ja som bola odvážna a povedala som si jasné, prízvukovala som však nech mi aspoň podá ruku. Ale on nie! Trielil dole kopcom aby nemeškal do školy. A ja som pomaličky cupkala dole kopcom. Prvý šmyk! Druhý! A po treťom? Nasledoval tvrdý pás na zem! Spočiatku som si myslela že je všetko OK! Veď napadlo more snehu, bude to ako sánkovačka. Len vstanem, oprášim sa, možno trochu zasmejem a budem trieliť do školy. Kamarát sa náramne bavil, no dosmial sa len som sa trochu pootočila aby som pozrela na dráhu, po ktorej som išla na zadku. Razom bolo ticho, on bol zaskočený a ja nahnevaná! Do nepríčetnosti! Keď som uvidela tú koľaj kde bolo samé blato, vedela som si predstaviť ako musel vyzerať môj zadok! Od domu sme boli až príliš ďaleko, neostávalo mi iné len ísť do školy s hnedým a veľkým fľakom na zadku! Nechcela som si ani predstaviť čo budú robiť v škole. No, nevadí. Do školy sme prišli samozrejme, po zvonení! Nohavice som si chcela vyprať, no nedalo sa...
Nechcela som si ani predstaviť že pôjdem na vystúpenie pre dôchodcov- konzervatívcov, v teplákoch! Našťastie moja spolužiačka z vedľajšej triedy povedala že má v škole legíny! V ten deň bola ona mojou záchranou! Vystúpenie dopadlo super! Profesorka nás pustila domov a ja som sa rozhodla prejsť veď napadol sneh! A ako som tak kráčala tou istou cestou ako ráno. Zbadala som ten osudný kopec! Povedala som si: „Teraz to zvládneš!“ Urobila som jeden krok, druhý a... . BUM! Horko ťažko som sa postavila a kráčala som ako dôchodkyňa, ktorých som ten deň videla mnoho. Kolená ma neskutočne boleli, celá moja predná časť tela bola biela od snehu. Začala som sa strašne smiať. Pýtala som sa sama seba:
„Kam až siaha ľudská hlúposť?“ A ešte: „ Človek je tvor nepoučiteľný!“


Toto je len jeden z príbehov o ľudskej hlúposti!

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
klidopido  6. 1. 2010 21:40
Pekne vtipný článok... len často nepadaj, lebo si ublížiš
Napíš svoj komentár