Dotyčný lásku v dievčati prebudil, náznakmi ju potvrdzoval no niekedy mal svoje dni. Dni, keď zrejme ani on sám nevedel čo chce. A práve dnešný deň bol zrejme taký. Dnešný a aj ten pred týždňom. Veď chvíle, ktoré spoločne prežívali pred dvoma týždňami boli nenávratne preč a ona si priala iba to, aby mohla ten večer a noc zopakovať a aby niečo zmenila. Iba málo, povedať mu, čo má na srdci, teda skôr koho. Povedať, že už takmer rok trpí zrýchleným tlkotom srdca sprevádzaným rumencom na tvári a triaškou, chvením celého jej ja a to všetko iba pri pohľade na neho. Spoločne strávené chvíle počas nekončiaceho večera boli krásne, v podstate nevedela čo sa ten večer a noc dialo okolo nej a myslela, teda skôr dúfala, že on bol v ten večer tiež mimo reality. Aspoň tak vyzeral a tak to hodnotili aj všetci prítomní.
Minulá realita teda hrala v prospech dievčaťa no dnešok, a vôbec niekoľko posledných dní, či týždňov akosi nezapadal do vzdušných zámkov, ktoré si sústavne stavala počas dní i nocí. Kládla si stále tú istú otázku, kam sa podel ten chlapec, s ktorým bola na chate taká šťastná? Myslel to vážne? Chcel sa pobaviť? Namotať ju? V jej hlave sa vynárali otázky za otázkami a ju to privádzalo čím ďalej do väčšieho stresu a beznádeje. Otázky prelínané spolu so snahou nájsť objektívne a hlavne pravdivé odpovede na ne. Verila si iba v ten večer. Nikdy viac.
Večer, kedy konečne on spravil prvý krok, prihovoril sa a prišiel za ňou. Vtedy, keď sa spolu rozprávali osamote a šepkali len preto aby ich nik iný nezapočul a náhodou nevyrušil. Keď ju sprevádzal lesom počas ich nočnej prechádzky držiac jej ruku aby nespadla, keď ju pochválil ako nádherne vie spievať alebo keď jej poďakoval za úžasný rozhovor, ktorý spolu absolvovali a bol „strašne rád, že sa mohli takto porozprávať.“ V ten večer, keď spolu pozerali na oblohe hviezdy počúvajúc a spievajúc pesničky, ktoré patrili iba im. Počas toho večera a noci, keď na ňu upieral svoj prenikavý pohľad oveľa častejšie a dlhšie ako obyčajne- keď sú iným na očiach. V tú jasnú noc, keď konečne opäť cítila jeho objatie, silné zovretie rúk a jeho dlaň, ktorá ju hladila. A ráno? Sprevádzal ju cestou k autobusu v nie celkom normálnom čase, cestou počas ktorej stretli len jedného človeka a on hneď po spoločnom pozdrave(i keď ani jeden z nich toho pána nepoznal) s úsmevom na tvári skonštatoval, že by nesmierne rád vedel čo sa mu odohráva v hlave(pretože stretnúť niekoho v sobotu o šiestej ráno na nie veľmi frekventovanom mieste môže znamenať len jedno... alebo druhé). Pán, ktorého stretli mal v to ráno asi mylné myšlienkové pochody...
A dnes sa zdalo byť všetko na míle vzdialené. M. E. Matkin raz písal, že rozpad vzťahov býva vlastne vždy pomalý a v jednotlivých fázach takmer neviditeľný. Otázka teda znela: bol aj tento večer, noc a následne ráno fáza rozpadu ich zatiaľ kamarátskeho vzťahu? Popravde, ani nemala chuť nad tým rozmýšľať. Bola zbabelá nato, aby som sa nechala uniesť znovu do reality. A tak si chodila zopár dní po tomto svete v neviditeľnom vákuu a nikto nevedel, čo respektíve kto bol strojcom jej neviditeľného a vtedy zdanlivo nekonečného zdroja úsmevu a pozitívnej energie, ktorú rozdávala na všetky svetové strany. Veď: Všetko bolo dobré...
(Skutočnosť bola taká, že chlapec sa zrazu „utrhol z reťaze“ a nebolo mu rady. To v praxi znamená, že... že si začal užívať trochu inak ako mal vo zvyku no viazať sa nechcel. Veď sloboda je pochybnosť, kde jednoznačnosť zotročuje. A on zotročovaný byť rozhodne nechcel.)
....ale ako všetci dobre vieme, všetko krásne sa raz skončí. Prekvapením pre všetkých ostatných (okrem nej) bola však neuveriteľná rýchlosť svetla, ktorú jej „šťastná“ hviezda dosahovala. Ako prišla tak odišla. Jednoducho zhasla. Priniesla zbytočnú nádej, nepotrebnú ľútosť a úplne nechutnú vieru v niečo, čo bolo hneď od začiatku nezmyslom. A keď sa tá „stálica“ stratila z dohľadu, ostalo po nej prázdno. A to prázdno bolo nahradené niečím skazeným, neľudským ale zámer bol splnený. Cítila sa oveľa lepšie.
Priatelia sa tvárili, že je to všetko skvelé a v podstate jej oni sami nasadili ružové okuliare, nielen nasadili ale starali sa aj o to, aby ich náhodou niekde nestratila(to bolo od nich naozaj milé). Ona ale mala pocit ako keby ju pochovávali zaživa. Hádzali na ňu hlinu v podobe „báchoriek,“ ktoré ju mali utešiť. Pravdu znesie skôr ako klamstvo a prekliaty súcit.
Paradoxný, stále nepochopený zostával jeho prvý krok v ten večer. Stále tomu nerozumela. Alebo stále MU nerozumela. Na vzniknutej situácií bolo komické aj to, že všetci účastníci spomínanej vyššie uvedenej „chatovačky“ v nich verili. Verili v to, že sa im podarí nájsť si cestu jeden k druhému. Hm, aké vtipné! Naivita jej priateľov prekračovala hranice jej vlastnej(naivity). Mohol by byť na svete niekto ešte sprostejší ako ona sama? Kedysi nepredstaviteľné, teraz realita. Nikdy by si nebola myslela, že sa toho dožije! Jej vlastní priatelia ju porazili.
Každým dňom jej hladina trpkosti, irónie a najmä nenávisti vzrastala a túžila po tom, aby sa „prelomili ľady“ a začala sa zotavovať. Veď jej stav bez tiaže trval až príliš dlho a chcela sa ho čo najskôr zbaviť. Nemala za potreby zaoberať sa niečím, čo nemá zmysel. Umelo udržiavať pri živote svoju túžbu, sen... „Šťastná“ hviezda pre ňu určite šťastná nebola a celkovo sa celé to divadlo dalo zhodnotiť výstižnou frázou: Veľa kriku pre nič!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
bubiatqo
28. 6.júna 2011 00:09
congratulations !!! toto sa podarilo len Bonovi v posledej dobe... (
Napíš svoj komentár