Ženy sú ako jablká na stromoch. Tie kvalitné sú na vrchole stromu- veľmi ďaleko na to aby ich niekto dočiahol a tie menej kvalitné sú na dosah- ľahko dostupné. No a muži sú ako zberači plodov. Len máloktorý má takú výdrž aby sa dostal až na vrchol stromu. A preto sa často stáva že zo stromu na zem sa dostanú len tie menej kvalitné jablká. Tie často krát najsladšie a najkrajšie ostanú bez povšimnutia...
Prečo sa také veci stávajú? Nikto nevie, možno keby ľudia boli menej vystresovaní, uponáhľaní a predovšetkým aspoň trochu všímaví. Poznám veľa prípadov kde sa toto prirovnanie že ženy sú ako jablká potvrdilo. Ale áno, česť výnimkám! Viem že sa nájdu aj usilovní „zberači“ tých najkvalitnejších. Jedného takého poznám. Jeho cieľ sa mu zdal spočiatku nedosiahnuteľný ale keď si povedal že sa bude načahovať toľko koľko bude vládať a neskončí pokiaľ nedostane to, prečo to všetko robí, neodíde! Ako povedal, tak bolo...
-„Už je veľa hodín, musím ísť.“- povedala si sama pre seba Andrea. Prezerala sa v zrkadle a dolaďovala posledné detaily. Posledný krát sa prešla po izbe či niečo nezabudla. Dobre. Zdalo sa že má všetko. Zavrela dvere, rýchlo sa rozlúčila s rodičmi a vybehla von z domu. Pozrela na hodinky, ktoré jej priniesla mama z poslednej návštevy Londýna. Bola totiž navštíviť jej sestru, žila tam už tri roky. Mala už iba dve minúty do odchodu autobusu, ak to nestihne príde neskoro do práce a šéf ju zmárni. Zdvihla zrak a uvidela autobusovú zastávku, ľudia tam ešte stáli. Och, aké šťastie! Pomyslela si, spomalila a nasadila si slnečné okuliare na oči lebo bolo krásne ráno a na oblohe nebolo ani mráčika.
Zacítila niečiu ruku na jej pleci. Otočila sa a zistila že to bol mladík, ktorého poznala len striedmo. Nechcela byť neslušná a tak si zložila okuliare, pozrela na neho a usmiala sa.
-„Ahoj.“- pozdravil ju s úsmevom na tvári.
-„Ahoj.“- odpovedala tiež s úsmevom aj keď dnes na neho veľmi náladu nemala. A otočila sa späť.
-„Ako sa máš?“- to nie je koniec? Pomyslela si Andrea. Znovu sa otočila.
-„Celkom fajn a...“-
-„Ty pracuješ v Trenčíne?“- čo je zase toto? Nenechal ju dohovoriť a ešte ju čaká aj výsluch. Kde je ten autobus?
-„Uhm.“-
-„Zveziem ťa. Mám tu auto.“- ponúkol sa mladý muž a Andrea lovila v pamäti jeho meno- Roman! Áno, volal sa tak.
-„Nie, netreba. Je to kúsok od zastávky autobusu.“- začala sa vykrúcať. Ale bola to pravda naozaj len prešla cez cestu a zahla za roh, prešla jednu ulicu...
-„Veď to nevadí, ja mám cestu do Trenčína.“- nenechal sa odbiť.
-„Dobre.“- jediným slovkom vyčarovala na jeho tvári úsmev. Okamžite sa otočil a vykročil. Auto bolo blízko, galantne otvoril dvere na ňom a cesta sa mohla začať. Nebola dlhá, ani sa nenazdali a ocitli sa pri Andreinej práci. Rozlúčili sa.
Neľutovala že s ním išla, Roman bol milý, galantný, športovec. A on? Bol šťastný, dlho sa mu nedarilo nájsť tú „pravú“ ale vedel že teraz, ju má na dosah. Nemohol premárniť šancu.
Tak každé ráno, každé popoludnie čakal na autobusovej zastávke aby mohol byť s ňou.
Toto bola minulosť. Prítomnosť je takáto, práve minulý týždeň som pozerala ich svadobné video a práve včera som sa dozvedela že sa im narodilo bábo. Malý Samko.
Keď som bola u nich na návšteve vyrozprávali mi ten príbeh, omnoho kvetnatejšie, usmievali sa pri tých spomienkach.
-„Ja som ho vážne nechcela, keď mi ho na diskotéke predstavili. Iba som ho pozdravila a pomyslela som si daj mi pokoj. No, potom za mnou stále lozil ale už som si už zvykla.“- pripustila Aďa s úsmevom na perách a Roman sa celý ten čas na ňu usmieval.
-„Mohli by sme už ísť aj grilovať, nie?“- povedal Roman a jeho manželka sa postavila, rozhodnutá pripraviť všetko potrebné na barbecue. Zbadala som jej bruško a pomyslela som si akí asi musia byť šťastní...
P.S.: Tá grilovačka bola super!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár