Vlasy mi vejú v smere vetra.
Som nespútaná, len nie potvora.
Jedna spomienka mi ostala...
Moji milí sú sami...
Patrím k nim aj ja?
Tí čo nie sú tu s nami....
Dostali sa do raja?
V kostole mi slza stekala po líci.
Vyhlásila by som pátranie na polícii.
Aby mi našli tých čo mi chýbajú...
Polícia by povedala: tí nárok nemajú...
Vraj ležia kdesi pod zemou,
ľudia ich zasypali tmavou hlinou.
Ja plakala som viac než dosť.
Všetka tá krásna minulosť...
Spomienky čo v mysli mám,
Neodplávajú do neznám...
Viete, niektoré veci len pre nich robím,
píšem, spievam a keď skončím potom sa ukloním.
Veci, ktoré mi pripomínajú staré časy.
Keď sme zo strachu nemali šedivé vlasy...
Keď som ako malá po byte behávala,
a môjho otca ráno i večer stretávala...
Avšak čo Boh dopustil,
je asi lepšie pre všetkých z nás.
Veď On, nám všetkým odpustil!
Obetoval sa a zomrel za nás...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár