A navyše keby začala, celá by očervenela (neznášala to) a jej líca by ostali červené ešte najmenej dve hodiny! Čo tu môžem? Iba sedieť a nadávať! Na prvý pohľad jemné, plavovlasé dievča, vždy upravené, usmievavé a veľmi pekné. A na ten druhý( ku ktorému sa ľudia málokedy dopracovali) bolo zúfalé. Pokazila si to sama. Vedela to a strašne rada by vrátila čas, no nedalo sa a dobre to vedela. Prečo som len počúvala tých nesprávnych ľudí? Teraz mohol byť pri mne! Od zlosti pleskla rukou po vankúši.
Schytila do ruky mobil, ktorý bol jej najvzácnejší darček na Vianoc mimochodom „zbožňovala ich“ iba ona mohla Tri oriešky pre Popolušku pozerať sama doma a jesť pri tom to, čo nestihla zjesť večeri, ktorá sa konala o štvrtej poobede. Pohoda- lesná jahoda. Pomyslela si sama pre seba ironicky. Šťukla do mobilu. 22:22- to znamená že na ňu niekto myslí alebo ju niekto má rád (tých bolo viac a hlavne opačného pohlavia) alebo si má niečo želať? Keby to bolo to želanie bolo by to aby sa vrátil ON! Alebo na čo vlastne? Aby ju znova trápil tým že na ňu nemal čas? Že vždy kedy ho volala von sa na niečo vyhovoril? Asi urobila dobre. Čo? Nie, ona ho zbožňuje len keď sa na ňu usmeje je celá červená a tie jeho oči!
Začala hrať pesnička Full Moon- The Black Ghots (soundtrack Twilight). Prišla jej správa! Niekto na ňu myslí! „Chcem ti len popriať pekné sníčky. Dobrú nôcku.“ Čo to je? Od koho? Šimon? Nech mi dá pokoj! Chcem len jeho! Horúce slzy jej padali dolu tvárou. Zrazu sa spamätala, veď ona je tá „silná ženská“ nemôže plakať. Poutierala si slzy a znovu šťukla do mobilu. Menu, médiá, obrázky, našla to, čo hľadala! 1.jún 2008, krásny deň! Usmiala sa, spomenula si na ten okamih keď sama sedela na stoličke a nohy mala vyložené na parapete, zavreté oči a zrazu ju niekto chytil. Vedela že to bol on, len jeho ruky rozpoznala, zaklonila hlavu, otvorila oči a videla tú najkrajšiu tvár ako sa usmieva. Jeho modré oči hľadeli do jej modrých očí. A potom uzrela svetlo sveta táto fotka, na ktorú sa teraz pozerala. Ako by som chcela vrátiť čas! Zrazu skončila pesnička, ktorá hrala z mobilu (PCD- Jai Ho). Započula tú melódiu Faith Hill- There you´ll be! Na tú pesničku sme tancovali! Bol to taký udupotaný tanec- slaďák. Nevadí, aj tak to bol ten najkrajší tanec!
Postavila sa z postele ide si urobiť kokteil- banánový! Prešla cez chodbu a videla ako sa mama a sestra pozerajú na televízor. Prečo ju sestra vyhadzovala od počítača keď sa teraz pozerá na telku? Nechápem ju! Otvorila chladničku, znovu zanadávala: „My nemáme banány? Kto mi ich zase zjedol? “
Zase tu mala sestra spolužiakov? Alebo mama mala nervy? Alebo som mala také nervy ja, že som ich stihla zjesť všetky? Kašlem na to. Pozrela sa na hodiny. 00:26 čo, to už je toľko? Asi by som už mala ísť spať. Hej, pôjdem. Zajtra ho znovu uvidím a potrebujem nabrať silu aby som sa mu hneď nehodila okolo pliec.
Ako každé ráno, kráčala dolu sídliskom do školy. Do školy, ktorá bola vykúpením pretože ho mohla vidieť, ale aj peklom lebo videla že škola sa čoskoro skončí a čo potom? Bude sa pozerať na fotky? Nie, nebude sa tým zaoberať! Možno by mohla skúsiť ísť s niekým iným von. Palino, je zlatý a podľa kamarátok aj slušný.
Začala sa prehrabávať vo vrecku a pomaly z neho vyťahovala slúchatka dala si ich do uší, pustila pesničku a kráčala.
You are the reason that I breathe,
You are the reason that I still believe, You are my destiny, ...
A bola tam pred jamou levovou. Pomaly otvárala tmavé vŕzgajúce dvere a vkročila. Ešte jedny á nie! To nečakala! On stál na chodbe a spokojne sa pozeral von oknom, na niečo alebo niekoho čakal!
-„Ahoj! “- jeho oči prebehli z ulice na ňu.
-„Ehm. Ahoj! “- trošku sa zapýrila. Poznala ten pocit keď sa jej červená farba začne rozliehať po celej tvári. V žiadnom prípade sa jej nemôže stať to, čo minule. Ak jej Tama hovorila pravdu(že sa červenala až za ušami) musí to nejako zastaviť. Mohla by to zahrať tak, že je spotená lebo musela bežať dole kopcom- to jej ale nezožerie! Nevadí! Aspoň niečo! Začala pred sebou mávať rukou.
-„Nezvonilo už? “- spýtala sa strašne „nenápadne.“
-„Nie? “- odpovedal na otázku otázkou, „Veď je len 40. a zvoní až 45! “- vyviedol ju z „omylu.“
-„Aha. To je len 40? Mhm. Ja mám asi zle nastavené hodiny. Super, bežím dolu kopcom ako blbá a teraz zistím že mi idú zle hodiny. “- zahrala to bravúrne.
Pomaly sa približovali ku schodisku a on znovu začal.
-„Včera som videl tvoju maminu.“- usmial sa ako za starých čias. Na čo naberala silu keď ju z nej hneď ráno celú vysaje? Ale tie oči! Ale áno úplne zabudla ako jej mama večer rozprávala že ho stretla. Musí vyzerať nenútene, prirodzene, ...
-„Hej, hej hovorila mi.“- usmiala sa a pokračovala v chôdzi už boli skoro pri triede. Potrebovala sa ešte prezuť tak zastala pri skrinkách, no on prekvapivo tiež! Usmiala sa naňho a otvorila svoju skrinku, ktorá patrila aj Bubu- jej spolužiačke. Bléééé, pomyslela si keď otvorila skrinku, strašný smrad. Otočila sa naňho aby sa presvedčila či to čo cíti ona, cíti aj on Usmieval sa ďalej tak sa otočila späť a pokračovala v tom čo mala na pláne.
-„Klaudi? “- zase ju oslovil prvý? Sama sa tomu čudovala.
-„Áno? “- už zatvárala skrinku a spolu smerovali do triedy.
-„Nevieš čo sme mali na úlohu z angličtiny? “- čo? Ako to môžem vedieť nebola som v škole a navyše s ním ani nie som v skupine! Á, hlúpe líca! Určite ich má celé červené. Iba on, futbal, tanec alebo hocijaký šport dokázal to, aby jej tvár bola celá červená. Jasné že nevie čo mali na úlohu!
-„Nie, nebola som v škole. Sorry.“- položila si školskú tašku na lavicu(tretí rad, prvá lavica) a on stál stále za ňou. Potom sa otočila smerom k nemu.
-„Tak nič nevadí.“
-„I sit and wait
Does an angel contemplate my fate
And do they know
The places where we go
When we"re grey and old“- zvonilo. Posledný krát si vymenili úsmevy a pohľady a on sa pobral na svoje miesto.
Uf, to bolo na ráno dosť vyčerpávajúce ale zato krásne. Nachystala si veci na matematiku, ktorú neznášal asi každý v triede okrem jednej, dvoch žiačok- prvý rad! Sadla si a hlavu položila na lavicu- nikoho nevnímala.
-„Klaudi? “- kto od nej zasa čo chce? Prvá myšlienka. Potom spoznala ten hlas- Tama. Pomaly zdvihla hlavu a otvorila oči.
-„No? “- až teraz jej prišlo na um pozrieť sa na prvý rad- druhá lavica, všimla si to s Ním Bubu? Nie! Znovu chýbala! To dievča to ku koncu roka začalo fakt flákať! Určite je v Žiline! Dúfam že večer bude na Facebook-u.
-„On dnes chýba! “- čo? Kto? Toto mi vážne neprospieva! Nie toto, ale ON! Pozerala na spolusediacu ako puk a Tamine oči robili zvláštne veci. Až teraz to pochopila! Jasné! Ten JEJ! Dobrý chalan, musela priznať- lepší ako ten, ktorého si vybrala ona. Čo mu môže byť?
-„Aha! A kde je? Písali ste? “- zaujímala sa.
-„Hej. Úplne hlúposti! Ale o tom, že dnes bude chýbať nehovoril! “- Mhm. On? Veď on nikdy nevymešká ani krúžok- nultú z matiky, musí mu napísať.
Ruch v triede ustal pretože sa otvorili dvere a do triedy vstúpil elegantný pán- riaditeľ školy(ich matikár), ktorý nosil tzv. knír. Mal opäť tú typickú chôdzu ľavú ruku plnú učebníc a tú pravú ako obyčajne strčenú vo vačku na pukových nohaviciach. Položil učebnice na stôl kývol rukou- pokyn na sed!
-„Bôtošová, Bodina k tabuli.“- povedal jeho arogantným tónom. A jeho teraz voľné ruky smerovali za chrbát, presnejšie za opasok! Aké nechutné! Pomyslela si Klaudi.
-„Chýbajú.“- odvetila trieda.
Čo sa dialo ďalej už Klaudi nevie cítila ako jej zavibroval mobil. Pomaly ho vytiahla a čítala správu. „Dnes ta pockam pri SPS okolo pol 2. mozes? palo.“
Tak sa konečne dohodli mala by mať dnes jazykovku- je pondelok ale kašle na ňu. A on? Pozrela sa smerom na druhý rad, kde sedel. Díva sa na druhú blondínku v triede? Bubu by mi na to povedala že iba zisťuje výsledok nejakého príkladu. SMS- ku dala prečítať Tame.
-„Mám ísť? “- spýtala sa kontrolnú otázku hnedookej spolusediacej. Nič neodpovedala len kývla hlavou a myslela pokyn. Máš!
Asi mu cez prestávku odpíše, ak ju nepríde o nejakú hovadinu požiadať ten z druhého radu! Hm. Žiť život je zaujímavé nikdy nikto nevie ako bude pokračovať. Môžu byť aj zlé dni a tých mala ona dosť možno tento bude jeden z tých lepších. Dúfala že bude.
Venované Klaudii
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár