Šeptala si čosi. Teraz ťa rozdrvili. Vyfarbuješ si svoje prázdno. Otáčaš sa ku mne.

- Vari si mi nesľúbil, že spolu prekonáme všetko? Že sa dištancujeme, odvrátime sa od tých tvárí pripomínajúcich šimpanzov? A teraz mlčíš, hniješ, ako oni.

Nezabralo to. V zámku ostal kľúč. Zaseknutý. Skľúčene sa na mňa díva, no ja len krútim hlavou.

- Báli sme sa pripučania medzi stenami. Toleruj a buď tolerovaný. Nie tak sme sa dohodli? Ty to nevidíš, ako si nás pripútala? Zviazala nám ruky, aby sme si zachovali odstup. Láska bez dotykov. Len večný pohĺad do bezodných očí. Nemé tváre. Ako si si priala.

Podišla si bližšie. Bolo cítiť tvoj ťaživý dych. Keď si prehovorila, hlas si mala kovový. No bola to tvoja prirodzenosť.

- Potrebovali sme to. Hľadali sme slabosť. Našli sme ju! Mali sme ju na dosah. No ty si vycúval! Vpustil si si dnu nenávisť. Bola to ona. To ona ťa vo vnútri zviedla. Pozri sa aký si hmlistý, ty to nevidíš?! Si len popol, ktorý zabudli rozptýliť. No ja si ťa uchovávam. Aj napriek všetkému.

Ruky sa rozväzujú. Popolník sa s trieštivou silou rozbíja a v črepinách odnáša paletu.

- Nebola si pripravená. Vieš, že dnes by si sa rozhodla inak. Prsty neboli položené na správnych klávesoch. Tak zaznel falošný tón. Veľa falošných tónov. Viem, že si sa chcela udržať. Povedať mi, ako komplikovane škrípeš v rámci nášho nespochybniteľného vzťahu. Vo vrecku si nosila spoločné barličky. Pamätám, ako sme sa vzájomne podopierali a padali. Ešte teraz ma hreje pri srdci. Vrtkavá spása. Len tá tu ostala

Prekročila prah. Uslzenou tvárou si ho naposledy premerala. A bola preč. Aj s bolesťou.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár