A toto bude osvetový článok. O dievčacích (ad)hadoch, lebo tu je furt mega vidno genderové rozdiely.
Ako decko som mala nos nalepený v knihe. Prečítala som kľudne 2-3 knihy denne. Z knižnice na autobus a z autobusu domov som trafila popamäti. Kukala som totiž do knižky. Hovorí sa tomu hyperfocus. Doma som nerobila nič okrem číania knižiek. Keď som vysávala, tak s knižkou v ruke, a pri akomkoľvek podozrivom zvuku z chodby som hodila knižku pod gauč a tvárila sa že nič. Vlastne čokoľvek som robila, resp. čokoľvek som sa tvárila že robím a namiesto toho čítala knižky, uši som mala nastražené a spravila som si mega silný reflex schovávania knižiek. 10 rokov z domu a stále sa občas objaví. Ale o tom možno potom. Dnes knižky neviem čítať. Ale nepredbiehajme.
Neviem, aké zaracha ste mali vy, ale moje zaracha bolo zákaz čítať. Tajne som si čítala aspoň letáky a zloženia jedla na stole. Ale tak, aby ma nikto nevidel.
Ak som nečítala, liezla som s chalaňmi po stromoch. Stavali sme kuče. Bola som najodvážnejší chalaň. Vyhrala som skúšku odvahy, aj keď ma pritom pohrýzol susedov pes. Keď sme došli do puberty, chalani chceli kozy alebo peniaze a ja som ostala sama. Kamošky? Skúsila som. Lame. Really fucking lame.
V škole som vedela viac, ako bolo treba. Vystrájala viac ako bolo vhodné. Nechápala som, prečo máme na školskom dvore stromy, keď na nich teda nemôžem liezť. Namiesto učenia sa som čítala pod lavicou knižky, a cez prestávky sa presúvala zásadne behom. Diagnostická otázka? Či som v škole vedela obsedieť na mieste. Samozrejme že som sedela, taká možnosť že nemusím sedieť a mám behať po triede jak zjašený hadí chalaň mi nenapadla. Samozrejme som pri tom sedení robila všetko iné ako to, čo som mala robiť, ale sedieť som musela tak som sedela. Fun fact: hyperaktivita je u dievčat väčšinou internalizovaná. To vidím naplno až dnes, keĎ neviem pozerať film alebo nezaspať na školení v novej práci ak nerobím niečo s rukami. Hra na mobile, maľované krížovky, kreslenie, to je jedno. Buď to, alebo myšlienky každým smerom.
To je totiž tiež hyperaktivita. U chalaňov je vonku, u dievčat v hlave. A to som teda bola dosť chalaň. Zbierala som poznámky, robila impulzívne hovadiny, ale teda sedela som na mieste cez hodinu. Aj keď som v štvrtáku na základke mala dovolené si radšej robiť svoje, nech hlavne dám pokoj a som ticho v kľude. Záver rodičovsko-učiteľskej rady? Bars je múdra, všetko vie, tak neobsedí. Verdikt znel že pôjdem na osemročko. Na prijímačkách som bola druhá, na matematických olympiádach som potom tiež bola furt druhá, rovnako na pytagoriádach a hviezdoslavovom kubíne.
ZLOM nastal keď som zrazu už nevedela všetko bez učenia. celkom dlho som preliezala bez toho, aby niekomu vadilo, že som sa vlastne nikdy ešte neučila. Ako ja som to dokonca predvídala celkom dlho dopredu, že sa to stane, dokonca som išla k školskej psychologičke s tým, že mám síce jednotky, ale nie som so sebou spokojná. Poradila mi spraviť si kurva denný rozvrh. Že čo budem robiť po mojom školskom rozvrhu doma. Nepáčilo sa jej ale, že som si v rozvrhu jeden deň štedro dopriala pár hodín behania po vonku s chalaňmi. Asi 4? Toľko zbytočného času! Keďže som mala potrebu behať po vonku s chalaňmi viac ako deň v týždni a určite nie podľa nejakého rozvrhu, už som tam nepáchla.
A potom to prišlo. Oficiálne so mnou mávala puberta, a priznávam, že aj k tomu potom došlo, ale viete ako sa vychovávajú rodičia? Ak sa sťažujú na občasnú dvojku, doneste im domov na vysvedčení pár trojok alebo štyriek. To ich vyliečí. Začnú vás za dvojky chváliť. Mega vec.
Akurát, že to nebola puberta. Mne bol dovtedy ten bežný akt sedenia na riti a učenia sa uplne neznámy. Ako ešte tak nejaké úlohy som občas vypočítať a napísať zvládla, ale v zrelom veku nejakých 12-13-14-15 atakďalej rokov som nemala poňatia ako sa to robí aby človek sa kukal na učivo nejakú dobu a potom to vedel. Skúsila som rôzne spôsoby, ale popravde dodnes neviem jak sa to robí.
Dnes, v mojom zrelom veku 28mych rokov, to už len zhrniem: 2 nedokončené vysoké školy. Veľa, veľa vyhadzovov z práce. Ľúbim vypiť a nielen to. Hovorí sa tomu samoliečba, Taká gandža chviľku fungovala - na udržanie ma pri učení na dlhé hodiny. Na ten zvyšok nie, ale aj to bol mega úspech. Stimulanty mám dnes predpísané od doktora. Po tých rokoch, keď som si myslela, že to ani nie je možné - lebo fakt je takmer nemožné ako dospelý s adhd nediagnostikovaným v detstve dostať čo i len diagnózu a lieky? stimulanty? tvrdé drogy na predpis s modrým pruhom? možeš snívať. nikdy. To je jedno, že zatiaľ čo tvoji kamoši si nafúkaní robia high people crazy shit, ty si sadneš do rohu, napíšeš po mesiaci babke, spravíš si životopis, poposielaš motiváky a konečne niečo nakreslíš. Stimulanty? Ne ne. Je tomu pár mesiacov, čo sa mi podarila táto šialená vec, dostať nie len diagnózu na papieri, potvrdenie, že si to nevymyšľam a že mi nejebe, ale aj kurva funkčné pirule. A normálne si teraz sadnem k práci, kde mi nikto nepočíta produktivitu a žiadne také hovadiny, robím z domu, a normálne si proste sadnem a robím a ide to.
Brutálna haluz. To by som v živote na seba nepovedala. Lebo ako sa hovrí, I am not dumb, my mum had me tested. A fakt mi teda vyšlo na teste že nie som blbá ani trochu. Ale rovnako mi na TSP vychádzali tak veľké percentily, že mi kamoši chceli zaplatiť, nech to spravím za nich. Viete čo je TSP? Test studijních předpokladov na Masaryčku. Veľká hovadina. Lebo študijný predpoklad nie je že vieš 2 hodiny si sadnuť a vypisať nejaký blbý test inteligentným spôsobom. Študijný predpoklad je, či vieš dlho dlho sedieť na riti a kukať sa do knižiek a pamätať si čo si videl, dochádzať do školy bez kocoviny a písať zložité pseudovedecké práce o niečom, čo ťa neba.
Študijný predpoklad som nemala nikdy. Ani žiadny iný predpoklad.
In true hadí fashion sa tento text nejak vyvinul a zhrútil úplne ináč ako bolo plánované. Nie že by niečo bolo plánované. Ak máte otázky, píšte. Ak nemáte otázk, možno ešte niekedy niečo napíšem ja. Čavte.
Skutočný príbeh
Komentuj
22 komentov k blogu
1
burbel
30. 1.januára 2022 14:23
Jo, a dnes keď po pol roku dočítam knihu, je to mega úspech. Priliš veľa iných zdrojov dopamínu. Lajkujte zdieľajte followujte a bude článoček o (slint slint) dopaminkoch možno dakedy potom ktorý vám všetko objasní a jak sa to oné, prekladá, vyfajčí hlavu. pre birc pamätníkov - vytrúbi.
2
A kam sa podela ta schopnost citat knihy? To mi nevychadza, ak si tak lubil citat, tak to stale musis niekde vo vnutri lubit, a ked takto citas skripta alebo poznamky, musis vsetko vediet, nie? ?
3
@luc.ka to už bude asi vysvetlené v ďalšej časti o tom dopamíne
v tej dobe najsamviacdopamínovatejšia aktivita boli knižky, dnes je ten hyperfocus uplne niekde inde a vlastne som rada ak sa vobec niekedy sam od seba bez pirulí objaví aj pri niečom užitočnom a zaujímavom a zapamätateľnom
v tej dobe najsamviacdopamínovatejšia aktivita boli knižky, dnes je ten hyperfocus uplne niekde inde a vlastne som rada ak sa vobec niekedy sam od seba bez pirulí objaví aj pri niečom užitočnom a zaujímavom a zapamätateľnom
4
ach, tento trend, ked si vsetci o sebe mysleli, ze maju neexistujucu modnu pseudodiagnozu menom ADHD... ani ja som nebol vynimkou aj ked ja som sa bral vzdy skor za ADD. ale poviem ti tajomstvo, ktore pomohlo kedysi aj mne - diagnoza bude niekde inde. teraz si pravdepodobne misdiagnostikovana, co ti v dlhodobom hladisku nepomoze, tie priznaky sa zjavia inde a inokedy a bude to horsie. chod k psychia3cke a poziadaj o reevalvaciu. drzim palce
5
@tequila oj kamo, jak si tak presne mohol trafiť na čo nemám náladu? mne diagnozu adhd nikto nedal, ja sama som sa ako 27 ročná žena so skrachovaným životom a nenávisťou k sebe musela za ňu pobiť. možno sú deti, ktorým povedia že su adhd a nie sú, čojaviem. ale síce chcela som sa tomu venovať až potom, ale poviem ti to zjednodušene, neurotrasmitere mám pokazené, nedostáva sa mi dopamínu len tak za hocičo. žila som 27 rokov veľmi často neschopná sa postaviť z gauča celý deň a spraviť jednu jedinú banálnu vec. že je to jednoduché? áno, kurva jednoduché. o to viac sa nenávidíš že dačo kurva jednoduché nevieš spraviť. nevysvetlíš ani okoliu, že tráviš deň nenávidením sa na gauči a nič si nespravil. a stále to ani ten ďalší deň nevieš spraviť. a o to sa nenávidíš ďalší deň viac. poviem ti tajomstvo, vieš čo ma zacránilo a vďaka čomu som dnes schopná sa z toho gauča postaviť a robiť veci? Som išla k psychiatrovi konečne. Aj to bola nezvládnuteľná úloha, ale ja som nakoniec išla.
6
@tequila a bumbac čamčramčamča, po pár nepodarených, ale nevyhnutných pokusoch, ma dnes baví pracovať. ako fakt mám fajn prácu, na ktorej neni ťažké nájsť čo ma na nej može baviť, ale už predtým pri pokusoch vyštudovať som videla, jak ma síce škola mega baví a fascinuje, ale bolo pre mňa fakt fyzicky nemožné sa venovať učeniu písaniu seminárok a tak, a išlo ma z toho jebnuť a furt ma z nejakých škol a potom z nejakých zamestnaní vyhadzovali aj keď som bola schopná obetovať aj zdravý rozum týmto veciam, aj keď som vyvinula toľko snahy a toľko obety jak tam ešte nikto, tak to na povrchu vyzeralo že na to proste jebem. Teraz s medikáciou robím síce v práci chyby a tak, ale robím tú prácu, nesleduje ma nejaký kpi tracker pičovina, dokonca nemám ani pracovnú dobu keď mám robiť a ja proste to chcem spraviť dobre tak idem a robím kým není zrobno. a toto je kurva zázrak až na to že to není zázrak, je to boha medikace.
7
Lepšie neskoro ako nikdy gratulujem k diagnóze a úplne som si istá že keď nepriateľa pomenujes tak je oveľa ľahšie sa s ním pobiť. Veľmi pekný blog človeka čo sa dobre spoznal..
8
Kazdopadne, napis o tom viac, kopa ludi (alebo minimalne ja) nema o tej diagnoze tusenia, len nejaku vseobecnu nic nehovoriacu definiciu
11
Iba párkrát za život som sa našla v niečom, čo vytvoril niekto iný než ja. Wau. Ďakujem za možnosť nahliadnutia do tvojej mysle. Cítim sa teraz v tej svojej o čosi komfortnejšie. A možno konečne som viac pripravená vyhľadať odborníkov. Teda, aspoň už mám z toho lepší pocit.
Peace out, čéče
Peace out, čéče
12
ved ok, ale to su vsetko priznaky depresie. mne ich vysvetlovat nemusis, tiez ich mam.
ja ale hovorim, ze adhd ako taka neexistuje, je to vymyslena diagnoza. odporucam tuto knihu: » www.martinus.sk/?uItem=182392...
ja ale hovorim, ze adhd ako taka neexistuje, je to vymyslena diagnoza. odporucam tuto knihu: » www.martinus.sk/?uItem=182392...
13
@tequila kamo povedala by som to slušne, ale nepoviem, čiže choď s týmto názorom dopiče. Veľa mojich sukmeňovcov je roky liečených na depresiu, antidepresíva nepomáhajú, a keď sa im konečne podarí dobiť spravnej diagnozy a spravnej liečby, tak zrazu sú depresie tatam. Prečo? Lebo sa odstránila príčina depresií. Ja mám tiež celkom depresie a hlavne úzkosti, a je mi úplne jasné prečo lebo popravde by som sa čudovala ak by ich niekto s tak zasekanou adhd hlavou a takou neschopnosťou základného fungovania ako ja nemal. A aha? Začala som riešiť adhd, začala som byť o dosť viac schopná fungovať, zistila že možno predsa len sa mi možu podariť nejaké uspechy ešte v živote, a zrazu depky uzkosti sú takmer preč. zazrak ne?
15
@mango kamo ale takto ma rozrevať navečer. to je mega mega dobrý článok.
dufam že nie si tá mango čo mi na chate na silvestra počarbala obrázok.
dufam že nie si tá mango čo mi na chate na silvestra počarbala obrázok.
16
@mango posielam všetkým mojim hadím príbuzným, keďže u nás to vyzerá byť dedičné po ženskej línii a mamka, teta a prateta sú uplne jasné trebárs brat a tatko maju z mojho pohľadu uplne magickú schopnosť, že dačo treba zrobiť, tak idú a zrobia. wtf? ale samozrejme dobre pre nich že im sa toto prekliatie vyhlo.
17
Ako to, že až teraz? Počas detstva rodičia nepodnikli žiadne kroky?
18
@morningcoffe a prečo by niečo podnikali? veď som, hlavne z pohľadu mojej tiež adhd mamky, bola uplne normálna
ale asi to celkovo chápem, lebo síce som sa nevedela vmestiť do kože, ale kedze nie som blbá, tak dlhú dobu som bez akejkolvek námahy mala samé jedničky, chodila na suťaže a tak, a keď sa to zrazu zlomilo a už bolo treba robiť aj doma veci a tak, tak sa to zhodovalo s časom keď so mnou začala "mávať puberta", takže tam nikto nehľadal niečo iné. A potom by to už asi bolo na mne si uvedomiť že niečo je zle a niečo podniknuť, ale z mojho pohľadu som tiež bola uplne normálna, akurát lenivá, jak mi bolo vštiepené od okolia. takže by ma vobec nenapadlo že možno mám nejaký problém, proste som sa len čím ďalej tým viac nenávidela za to, že som tak strašne lenivá, že neviem spraviť absolutne zakladne veci. go figure. keby som po veľa veľa ďalších zlyhaniach, za ktoré mohla moja "lenivosť" si v uplnom zufalstve neporiešila nejaké tie study drugs, ktoré podľa kamošky nič nerobili ale ja som zažila uplny mindfuck keď som zrazu bez enormnej snahy, ktorú som vyvíjala normálne a nepomáhala bola schopná za týždeň spraviť niečo čo predtým dva roky nešlo a dokonca ma to aj celkom bavilo, tak by mi vobec nedoplo že fakt nie som len lenivé hovado. našťastie som sa zamyslela že či náhodou ak tie lieky fungujú tak dobre nespadám do cieľovej skupiny a po preštudovaní si letáku o adhd a porevaní si mi došlo že hej.
takže uplne chapem, že nikomu počas detstva nedoplo že by mohli spraviť nejaké kroky. alebo že je prečo.
preto to tu píšem.
ale asi to celkovo chápem, lebo síce som sa nevedela vmestiť do kože, ale kedze nie som blbá, tak dlhú dobu som bez akejkolvek námahy mala samé jedničky, chodila na suťaže a tak, a keď sa to zrazu zlomilo a už bolo treba robiť aj doma veci a tak, tak sa to zhodovalo s časom keď so mnou začala "mávať puberta", takže tam nikto nehľadal niečo iné. A potom by to už asi bolo na mne si uvedomiť že niečo je zle a niečo podniknuť, ale z mojho pohľadu som tiež bola uplne normálna, akurát lenivá, jak mi bolo vštiepené od okolia. takže by ma vobec nenapadlo že možno mám nejaký problém, proste som sa len čím ďalej tým viac nenávidela za to, že som tak strašne lenivá, že neviem spraviť absolutne zakladne veci. go figure. keby som po veľa veľa ďalších zlyhaniach, za ktoré mohla moja "lenivosť" si v uplnom zufalstve neporiešila nejaké tie study drugs, ktoré podľa kamošky nič nerobili ale ja som zažila uplny mindfuck keď som zrazu bez enormnej snahy, ktorú som vyvíjala normálne a nepomáhala bola schopná za týždeň spraviť niečo čo predtým dva roky nešlo a dokonca ma to aj celkom bavilo, tak by mi vobec nedoplo že fakt nie som len lenivé hovado. našťastie som sa zamyslela že či náhodou ak tie lieky fungujú tak dobre nespadám do cieľovej skupiny a po preštudovaní si letáku o adhd a porevaní si mi došlo že hej.
takže uplne chapem, že nikomu počas detstva nedoplo že by mohli spraviť nejaké kroky. alebo že je prečo.
preto to tu píšem.
19
aaale kktiny furt pises, burbla. precitaj si knihu ozaj a potom hovor
21
Bože po prečítaní tvojho blogu musím povedať, že som to mala veľmi veľmi podobne a musim priznať, že som už sama uvažovala, či nemám túto diagnózu. Nakoniec som ale uberanie sa týmto smerom nechala tak a povedala si, že aj tak sa s tým musím naučiť žiť a viem že mne osobne by ďalšia diagnóza nedodala na psychickej pohode.
Stotožnila som sa hádam so všetkým, čo si napísala.
Tiež som ako decko milovala knihy a veľa čítala, mala same jednotky, chodila na súťaže… a bola som dosť hyperaktivna, spomedzi bab som mala najviac poznámok v triede…a v istom bode nastal zlom v čítaní a známkach a doteraz neviem prísť na to kde, ale asi som práve na to prišla… Teraz prečítam jednu knihu za 3 roky a aj to ma musí zaujať na prvej strane. A ak ma coilen jednu nezaujímavú pasáž tak ju odkladam.
A zlom v známkach? Asi naozaj preto, že už sa trebalo učiť. Vždy som sa musela extrémne premáhať do učenia… a nevedela obsedieť na hodinách.
VŠ som síce dokončila, ale rozhodnie nie biflenim.
A teraz mám prácu, ale keď robím z domu, tak je to take že ak súvisle pracujem 15 minút bez rozptylovania tak je to obrovský úspech.
Ak sa smiem opýtať, aké lieky si dostala? A je na to aj nejaká iná pomoc okrem liekov?
Lebo ja mám taký mindset, že proste nechcem vedieť radšej žiadnu diagnózu, keďže “diagnózy” nesiem ťažko a mna by to možno ešte viac položilo a skôr by som to brala z toho negativneho hľadiska…
ale skôr skúsiť pracovať na svojej psychike a proste beriem to tak, že taká jednoducho som ja. To je moje vnímanie a je to tak v poriadku. Áno, nie som ako väčšina ludi, ale to nevadi. A hlavne sa neporovnávat s ostatnými ľudmi….
Stotožnila som sa hádam so všetkým, čo si napísala.
Tiež som ako decko milovala knihy a veľa čítala, mala same jednotky, chodila na súťaže… a bola som dosť hyperaktivna, spomedzi bab som mala najviac poznámok v triede…a v istom bode nastal zlom v čítaní a známkach a doteraz neviem prísť na to kde, ale asi som práve na to prišla… Teraz prečítam jednu knihu za 3 roky a aj to ma musí zaujať na prvej strane. A ak ma coilen jednu nezaujímavú pasáž tak ju odkladam.
A zlom v známkach? Asi naozaj preto, že už sa trebalo učiť. Vždy som sa musela extrémne premáhať do učenia… a nevedela obsedieť na hodinách.
VŠ som síce dokončila, ale rozhodnie nie biflenim.
A teraz mám prácu, ale keď robím z domu, tak je to take že ak súvisle pracujem 15 minút bez rozptylovania tak je to obrovský úspech.
Ak sa smiem opýtať, aké lieky si dostala? A je na to aj nejaká iná pomoc okrem liekov?
Lebo ja mám taký mindset, že proste nechcem vedieť radšej žiadnu diagnózu, keďže “diagnózy” nesiem ťažko a mna by to možno ešte viac položilo a skôr by som to brala z toho negativneho hľadiska…
ale skôr skúsiť pracovať na svojej psychike a proste beriem to tak, že taká jednoducho som ja. To je moje vnímanie a je to tak v poriadku. Áno, nie som ako väčšina ludi, ale to nevadi. A hlavne sa neporovnávat s ostatnými ľudmi….
22
Inak vieš co som ja hovorila na tie jednoduché tasky, ktoré som absolútne nezvládala? Ze ak by to pre každého jedného človeka bolo také ťažké urobiť, nerobil by to vôbec nikdy nikto. A vždy som si hovorila, že veľmi by som chcela vyskúšať byť v tele človeka niekoho iného, aby som videla ako to ostatní cítia..
Každopádne nech už je to akokoľvek, či mám nejakú diagnózu alebo nie, naučila som sa akceptovať samu seba a zariadiť sa podľa toho. <3
Každopádne nech už je to akokoľvek, či mám nejakú diagnózu alebo nie, naučila som sa akceptovať samu seba a zariadiť sa podľa toho. <3
Napíš svoj komentár