No ale teda k téme. Názov ADHD je uplne strašný a nemáme ho radi. Attention Deficit Hyperactivity Disorder. Pičovina. Videla som dakde peknú poznámku, že tento názov označuje čo na nás bežnej populácii vadí. A ja nemám žiadny deficit pozornosti. A ani není zďaleka moj jediný problém pozornosť. A ani hyperaktívne v bežnom zmysle nie som. Ono to celé totiž nie je deficit ničoho, a ak by už nejaké di/ys v názve malo byť, tak by tam patrila dysregulácia. Pozornosti mám na rozdávanie. Mám dokonca takú čarovnú schopnosť že hyperfocus a ak ma niečo zaujíma, tak ma nikto a nič nedonúti sa od toho odtrhnúť. Hence detstvo strávené s hlavou v knihe. A dnes zasekavanie sa na internetoch v pursuite ktovie čoho, ale vždy niečoho konkretneho.
No a tu sa dostavame k mojmu zlemu vedeckemu vysvetleniu. A dopamínu, ktorý za všetko može. Niežeby teda chudák dopamín robil niečo zlé, dopamín není ako marihuana, ktoré robí veľa zlého, lebo vás napríklad dostane do basy na dobu ekvivalentnú obdobiu v živote človeka medzi novorodencom a pubertiakom, čiže od srania si zásadne do plienky a neriešenia že sedí vo vlastných sračkách až kým ho niekto externý neutrie vlhčenou servítkou človek prejde do stavu keď ho začne baviť sa poťahovať za pipíka, je si istý že všetko vie najlepšie na svete a považuje za doležité podobu svojej fyzickej schránky zatajiť pred svetom.
No takže, dopamín nie je ako marihuana. Možno trochu ako DMT, keďže to sa tiež v mozgu vyskytuje aj prirodzene a aj tak sa može človek ak ho má uschované inde ako v mozgu aj dostať do basy, ale zase dmt sa samo od seba objavuje v mozgu len pri výnimočných príležitostiach, napríklad smrti, takže dopamín nie je vôbec ako dmt. Dopamín je neurotransmiter a nerotrasmitere mozog potrebuje k svojim normálnym funkciám furt. Ono to všetko, čo my vnímame sovjim zjednodušeným ľudským sposobom ako vôľu chuť emóciu a tak, no v podstate všetko čo si myslíme že je taká tá naša vyššia nefyzická rovina mysľová, tak je v skutočnosti chemický proces prebiehajúci v mozgu.
V ktorom veľku a zložitú úlohu hrajú práve látky, ktorým sa hovorí neurotransmitery. Dajme tomu, že sa im hovorí tak preto, lebo sú to prenášači, pocitov, nálad alebo teda signálov dajakých. No a konkretne dopamín je látka obšťastnujúca. Ak funguje normálne, tak človeka obšťastní a odmení ak niečo spraví dobre. Akože kľudne kokotinu, že sa osprchuje, alebo spraví trošku dačo robote, alebo kľudne že vstal z postele a namaľoval sa a začesal kus ráno alebo umyl si šalku za sebou a tak. Za každú kokotinu. Proste funkcia dopamínu je taká, že spraviš kus dačo dobre tak ťa kus obšťastní a jak si obšťastnený, ta si nachylnejši ďalej robiť tote dobré veci. Lebo za ne zase dostaneš ďalšie dopamínky. Uplnke jak dajaký heroinista v podstate, všetko čo robíš robíš preto že chcemš toten svoj dopamin. Aj keď to nevieš, si uplne obyčajný junkie.
No a ja som dopamínový junkie ešte viac. Lebo ja ho nedostávam len tak jednoducho za nič. Fakt si ho musím zaslužiť. Ale ak práve nemám dopamín žiadny, tak som zaseknutá v bludnom kruhu, lebo dopamín je to, čo ti dáva nejakú vôľu robiť tie veci, za ktoré potom ďalší dopamin dostaneš. Ak žiadny nemáš, nemožeš, a to myslím vážne že fyzicky nemôžeš, spraviť ten úkon, za ktorý by sa ti potom dostal nový dopamín do systému. A celé je to zamotané tým, že ho dostávam dosť poskromne oproti ľuďom s bežným mozgom.
Samozrejme, naše mozgy vedia vyrabáť dopamínky rovnako dobre ako iné mozgy, akurát že ony nechcú ho robiť len tak pre nič za nič ak nevidia dobrý dôvod. Takže ak ma niečo strašne zaujíma, tak ma to poteší tak, že dostanem zrazu mega veľký prídel dopamínu. A ak ho použijem na to, aby som v tej zaujimavej veci pokračovala, tak dostávam ďalšie a ďalšie a ďalšie dopamínky a nie je žiaden dôvod túto bohato odmeňovanú činnosť prerušovať. Čomu sa hovorí hyperfocus alebo v preklade megasústredenie. Zamlada som mala túto superschopnosť, a neexistovalo takmer nič, čo by ma odtrhlo od knihy. Škoda, že s vekom človeka prestanú obšťastňovat tieto jednoduché radosti, lebo dnes jak mám tie internety a starosti a tak, tak sa síce zvyknem zaseknúť na nejakej pičovine pravidelne, ale je to celkom divoké a neusporiadané a nikdy neviem aká pičovina to práve bude, viem len, že sa od nej nebudem chcieť ani za boha odtrhnuť, lebo prioritizácia je síce fajn koncept, ale fucking dopamines človek nedostane za to, že robí trebárs svoju prácu. A ako uprimne fakt, prečo by človek prerušil činnosť, ktorá ho zasobuje látkou, na ktorej je závislý (a sme na nej závislí všetci) a išiel robiť niečo iné, hocijak je to rozumné a hocijak vo výsledku može dostať mega kopu dopamínov neskôr za dobre spravenú prácu, ak pri tej práci nemá prísun dopamínov, ktoré sú nevyhnutné pre chuť, schopnosť a možnosť pokračovať v práci, tak zase ostal zaseknutý v slepej uličke, bez dopaminu nemožeš robiť, ak nebudeš robiť nedostaneš dopamín. Srandy kopec. Ale ak namiesto roboty si budeš na internetoch čitať o niečom mega zaujímavom, tak tie dopaminy dostaneš hneď a zase a zase.
Samozrejme toto bolo veľmi skromné a zlé vysvetlenie zakladneho principu. A ako takmer všetko ostatné ever je toto tiež mechanizmus, ktorý sa dá ojebať. Našťastie my, adhadí ľudia, síce navonok pôsobíme, že sme úplne blbí, ale väčšinou blbí prekvapivo vôbec nie sme (tiež som sa nechala otestovať a fakt nie som no, sama som tomu neverila), takže sme vymysleli veľa taktík, ako svoju hlavu ojebať.
Keďže je to celé v hlave, tak napriek tomu, že je to v hlave v podstate celé chémia tak ide občas uspešne aplikovať nejakú tú hlavológiu a sú na to už celkom rozvinuté hlavologické metodiky a tak. Resp. si myslím že je málo ľudí ktorí by sa v hlavológii vyznali viac ako my, keďže ak nechceme zhniť ležiac na gauči bez práce alebo žiť mimo spoločnosti lebo sme neposlali nejaký papier niekde, neprišli na schodzku a nespravili nejaký uplne jednoduchý úkon lebo to fyzicky proste nešlo, tak aspoň nejakú ojebávku na seba musíme vymyslieť. Keďže je to chémia, tak samozrejme aj chemicky sa človek može ojebať, čo tí šťastnejší riešime oficiálnou cestou, a keďže najlepšie fungujúce ojebávaky patria do kategórie stimulantov, tak to nechám na predstavivosť čitateľa že k čomu tých menej šťastných zúfalstvo často dovedie. Tiež k šťastnej časti patrím ešte iba chvíľu. A samozrejme keďže je to hlava, tak chémiou ju človek ojebe trochu, hlavológiou trochu, dokopy trochu celkom dosť ak sa zadarí, ale stále je to hlava a robí si čo chce.
Dobrá správa je ale to, že je s nami sranda - trpíme na impulzivitu, čoho vedľajším účinkom je, že nás chceš za kamošov čo s tebou občas vypijú a zažijete šalenu noc - ale nie za kamošov, s ktorými sa vídaš denne, alebo ktorí ti vypisujú náhodné siahodlhé slohovky, odriekajú schodzky a zabudajú na dohody. Z takéhoto externého pohľadu sme super, lebo stretnutie s kamošmi nám dá veľký serotonínový boost a zrazu sú z nás veľmi energickí a aj vtipní ľudia, aj keˇobčas celkom sebestrední, lebo keď už sme na hype dopamínovej vlne tak predsa nebudeme riskovať prerušenie flowu a prísunu dopamínkov nejakých skľudnením a počúvaním vašich starostí, nie? Každopádne, budeš si to stretnutie pamätať, zakalíme šialeným sposobom a spravíme kopu neobyčajných vecí, ale potom zistíš, že keď sa skončí moja vlna dopamínu, som obyčajná depresívna zničená neschopná zúfalá sodarka.
Tak deti, to je na dnes všetko. Informácie uvedené v článku veľmi pravdepodobne nie sú uplne celkom pravdivé a vedecky podložené a nevyjadrujú názory celej komunity, iba jedného jednotlivca.
(niežeby som schvalne trepala pičoviny, ale moja predstava vytvorená po dlhom štúdiu rôznych manuálov k mojej hlave pravdepodobne obsahuje isté odchýlky a nepresnosti.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár