ráno, ráno keď si zobudený a kráčaš, lebo zisťuješ, že vždy je niečo lepšie ako ležať v perinách s nezvyklo mierumilovnou mačkou vedľa. tie chvíle, keď zisťuješ, že už nezáleží na ničom na čom záležalo, že to všetko došlo k záveru a nastáva ďalšia kapitola (to by som teraz chcela jojó). ráno, alebo skôr poobedie, mierna, veľmi mierna opica, zájsť si do bazáru s nábytkom a vyskúšať všetky kreslá, gauče a postele, len tak, lebo je to veľký krásny prázdny priestor. zasmiať sa na všetkých 90s nábytkoch očalúnených látkou s odporným psychedelickým vzorom, ktorá sa nedá zakryť, lebo je všade. pripomienky destva, niečo, čo každý mal a nič už nechce. skrine oblepené nálepkami, lebo kto mal viac random nálepiek na skrini - z banánov, žuvačiek, časopisov - ten bol viac cool.
chcela by som ovládať kerouacovo umenie spontánneho písania v ktorom je zachytené presne to, čo má. život, spontánnosť, beznádeje pretkávané šťastím, a hlavne toľko, toľko života. chcela by som si vedieť na 3 týždne sadnúť a klepať do stroja kým z toho nevznikne najlepší kus literatúry napísaný na jednom dlhom zvitku ever. chcela by som vedieť zažívať veci, ktoré k tomu viedli.
bolo obdobie, keď som objavila kerouaca a všetko okolo a objavila som ľudí, ktorí to tiež objavili. obdobie keď sme si vraveli že na ničom vraj dôležitom vlastne nezáleží. dnes sme všetci ďalej a doráža nás realita, ale tých pár mesiacov bolo asi fakt najkrajších v mojom živote. čas, keď sme ešte boli domovom chránení od životných realít, ale vedeli sme, že čoskoro sa to zmení. a stále sme si mysleli že sa to zmení podľa našich naivných predstáv.
bolo to ešte predtým, ako sa pojem hipster rozšíril, takže som si ho musela pekne vygoogliť, a došla som k záveru, že my sme pravými hipstermi. opakujem, dnešný význam tohto pojmu nebol v našich končinách známy, a my sme boli tí, ktorí sa chceli vykašľať na životy, ktoré nám naplánovali iní ľudia, na peniaze, prosperitu a klasickú rodinu, žiadne 9 to 5, my sme boli tí, ktorí sedeli na chodníku a pili pivo, zatiaľ čo okolo bežal rušný život, tí, čo odmietali žiť podľa bežných predstáv, a v tých dobách, keď ešte o ničom nebolo rozhodnuté, to bola veľmi potešujúca predstava.
chcela som zažívať to, čo jack. potom som si prečítala originálnu neupravenú verziu jeho najprelomovejšej knihy (aj keď pre mňa bola prelomová iná) a objavila som v nej lži. tie boli pochopiteľné, vždy lepšie upraviť pár faktov ako nepustiť také niečo na svetlo sveta vôbec. potom som si ale prečítala o udalostiach z iného pohľadu. uvedomila si, že život, aký som chcela, nie je nikdy nezraňujúci k ostatným zainteresovaným. že veľké mysle a ich ideály nie sú stavané na tento malý svet. že je tu príliš veľa rozptýlení a cudzorodých látok, že snaha o autentickosť života vedie k neúprimnosti, že vždy budú ľudia, ktorí budú trpieť...
tie dni, tie časy, keď sme si mysleli, že všetko máme vyriešené, že sme to vymysleli a už to bude len super, že sme sa vyhli nechceným zodpovednostiam, to všetko ostalo ďaleko v minulosti, ale stále to máta moju myseľ. vlastne nemáta, viem, že to bolo skvelé, a viem, že ideály nikdy netrvajú dlho, ďalšia lekcia od života.
je zvláštne ako sa niekedy vzdialite od všetkých ľudí, ktorí nieoč nezažili s vami, ktorí nepoznajú nevysloviteľnú podstatu toho, čo vás spoločne zmenilo. a ako sa potom, po čase, keď vás zmenia aj iné veci, vzdialite aj od tých ľudí a takto to ide dookola.
každopádne som sa možno nechcela ani dostať tuná, kde som sa dostala, ale prichádzajú okamihy uvedomenia si, že všetko, čo sa chcíľu zdalo úžasné, ideálne a neobyčajné prichádza s istou cenou. áno, ľudia od jacka, ktorých som v jeho knihách obdivovala (a v carolyniních knihách sa na nich trochu hnevala) zažívali veci, ktoré som vždy chcela. ale boli ako deti, ktoré nikdy nevyrástli, a za to, čo mali, za všetky tie pocity a zážitky, zaplatili cenu.
ich životy sa neskončili šťastne. je pekné vravieť si, že by sme my mohli byť tými, ktorí to dotiahnu k lepšiemu koncu, ale grow up, nebudeme. cenou za šťastné konce je vyrásť. nie úplne, nie vo všetkom, ale áno, vyrásť. a naučiť sa vytrvať aj v niečom, čo nás dvakrát nebaví. pretože nie všetko môže byť spontánne, rýchle a skvelé. niečo si treba vydrieť a niečo príde po čase.
ráno sa horko-ťažko vyhrabala z postele. mačka ju svojím spôsobom presviedčala, aby v nej ostala, ale ona sa posadila, hodila do seba pohár vody, teplo sa obliekla a vyšla do mrazu a tmy vonku. zahryzla sa do jablka a namierila si to do školy na zápočet. lebo vie, že raz bude rada, že to urobila a vie, že človek by mal robiť aj veci, ktoré sa mu nepáčia, ale za ktoré bude raz na seba hrdý.
lebo život sa skladá z okamihov a tie tvoria život. a lebo okamih zachvíľu pominie, ale život, ktorý bol aj z neho sformovaný, je to jediné, čo mám.
(nečítala som to ani raz. nesnažila som sa text nijak zosúvisliť. som si vedomá, že napísania súvislého textu som schopná len tak raz za polroka. napriek tomu v sebe živím nádej, že taký raz napíšem a všetci spadnú z nôh. momentálne som je ale časť mojej mysle sústredená na stávanie sa usporiadaným človekom a tá druhá časť je proste nesústredená.)
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
expresia
12. 12.decembra 2014 10:53
Odkladám si ťa na neskoršie použitie. Ďakujem. Úžasná spontánnosť z toho išla, to som potrebovala.
4
toto mi neskutočne dobre padlo
odporúčam aj tým, čo narazia na tento komentár a prehliadli tento blog.
odporúčam aj tým, čo narazia na tento komentár a prehliadli tento blog.
Napíš svoj komentár