alzhaimer robí z ľudí deti, staré 90 ročné pani sa hrajú s bábikami akoby boli živé. demencia ich pripravuje o schopnosti premýšľať a súdiť. vďaka nedostatku pohybu len ďalej chradnú .. svaly ktoré nie sú používané prestavajú fungovať. okrem svalov sa takto správa aj mozog. a oni väčšinu dna .. spia, a čakajú na jedlo, keďže to je snad jediná denná aktivita.
v noci čakajú kým bude ráno, prídu sestričky ich prebaliť a prezliecť. potom sú raňajky, tí čo sa vedia nakŕmiť sami tak urobia, ostatných krmia, niektoré nedokážu ani žuť, jedna nevie ani otvoriť ústa, krmia ju striekačkou žanetou. potom sa nechajú bud v jedálni pred televíziou (senzus má vlastnú stanicu) alebo tie ktoré vedia chodiť (nech aj o paličke/ách či chodítku) si môžu ísť sadnúť na chodbu, sú tam celkom pohodlné kreslá. majú tam aj malú knižnicu, v podstate úzku skrinu plnú kníh. nikto nečíta. sedia a podriemkavajú. pomedzi to majú aj snahu sa medzi sebou trochu porozprávať, o príbuzných a návštevách .. o čomkoľvek. ale 80% z nich zle počujú .. takže sa k sebe nahýnajú, a kričia si navzájom do úch, a potom to zopakujú pretože tá prvá i tak zle počula .. tak snaha sa cení tiež. čakajú na obed. obed príde okolo 12tej, sestričky to znovu porozkladajú, pacienti/klienti sa najedia, s pomocou či bez. niekedy ak je vonku pekne idú tí ktorý vedia chodiť, majú vozík a chcú, čakať vonku na terasu. medzi raňajkami a obedom alebo poobede. sestričky si všetkých obídu a popýtajú sa ich. a idú teda čakať dole. v určitom bode pravdaže príde aj večera, jedlo, kŕmenie. potom nastane večerné prebaľovanie, prezlečenie, uloženie do postele a pomaly sa zhasína. aby sa neobišla hygiena každý deň sa 3ja kúpu, to sa deje ráno. o základné potreby je postarané, teplo, potrava, hygiena, a nejaké iné sa zdá sa ani niesú. možno by si aj chceli čítať, ale majú zle oči, tak nemôžu. možno by aj chceli aby im niekto čítal, ale nepočujú dobre. možno by aj chceli niečo povedať, ale čo keď nemajú zuby a nikto im poriadne nerozumie pol slova, nemôžu, aj keby sa snažili. možno by to mohli napísať, ale s trasúcimi rukami to ide veľmi ťažko a je to namahave. tak len čakajú .. na smrť, zo svojimi smutnými zdanlivo prekvapenými pohľadmi.
je jedna pani ktorá z času na čas začne dokola niečo opakovať, ako „nenájdu ma.! nenájdu ma.! nenaduj ma.!“ aj 50 krát za sebou ak za nou niekto nepríde z liekom alebo slovom (táto počuje celkom obstojne) kto ju nenájde? jej rodičia (dávno mŕtvy) máme im dať vedieť kde je, dobre dobre. a kde vlastne je? .. v domove dôchodcov .. „ja tu umriem.! ja tu umriem.! ja tu umriem.!“ čokoľvek pani poviem nájde si jej mozog skulinku aby sa dostal späť do slučky beznádeje. môžem nájsť znovu cestu von, ona si znovu vytvorí novú slučku ..
jedná iná pani je trochu aktívnejšia ako ostatné, neobsedí. prechádza sa hore dole, a nakúka do izieb ktoré nie sú jej. má alzhaimera aj demenciu. stále ma pocit že čaká na vlak alebo autobus a niekam ide. prechádza sa a túla, sestričky majú iné veci na práci ako strážiť či nedôjde do izby 120 kilovej schizofreničke s ktorou si navzájom ublížia, alebo iným ležiacim pacientom ktorý začnú kričať (a ona kričí späť) pri pohľade na neznámu tvár. vymysleli na ňu osemsverovky, keď jej ich dali do ruky ostala sedieť s ostatnými na chodbe a zapájala sa do konverzácie otázkami či už to ide, a či sa ide autobusom či vlakom, alebo či nemajú požičať nejaký časopis.
dá sa povedať že žijú? existujú? čím je to definované, čím sú tie ktoré len Celý deň ležia a Spia odlišné od nemysliacich tvorov ..? ach .. ich minulosť, to že kedysi niečiím boli. mysleli a mali aktívne reflexie na svet okolo seba. teraz majú rodinu, ktorá príde na návštevu s pocitom charitatívnej činnosti.
v rámci počiatočného znechutenia som došla k záveru že zrejme umriem samovraždou, po tom ako mi dojde že moja hlava prestáva spracovávať základné funkcie. ale potom mi došlo že staroba je choroba pri ktorej si človek znížene uvedomuje čo sa deje. vie že starne a chradne, ale menia sa, odchádzajú schopnosti, nie priania, túžby a pohon ktorý človeka hnal. a tiež plienky nie sú až také zahanbujúce ak si ich človek vymieňa sám. viz pocit hanby vzniká keď človek myslí na to čo si myslí (alebo môže myslieť) niekto iný kto by ho videl alebo vidí. a títo starý lúdia už musia byť v štádiu že prebaľovanie berú ako rutinu ak vôbec ešte vnímajú čo sa okolo nich deje.
takže - choďte k.rv. navštíviť tú babku do domova! zoberte ju na prechádzku (aj keby bola na vozíčku) a pofotťe sa, a potom jej to vyveste do izby na stenu! nech jej sestričky pri budúcom záchvate depresívneho zabúdania môžu povedať „aha, ved minulý týždeň ste mala návštevu, a tu ste vy .. a tu je váš/a ..
Denník
Komentuj
3 komenty k blogu
1
piotra
20. 10.októbra 2014 10:45
keď natrafím na takéto články, rozpravy, alebo hocičo, vždy si uvedomím, že si neviem predstaviť, že by naša babka nedožila u nás doma ale niekde takto, mimo, s cudzími ľuďmi, sama... áno, nebolo to najjednoduchšie, ale... asi to tak bolo dobre. a lepšie pre ňu. aspoň dúfam.
2
pekny članok Podla mna by si ludia mlai uvedomiť že raz aj my budeme stary, a nechcel by som byť dôchodca v dnešnej dobe..ale na druhej strane sa otvara pre nich ovela viacm ožnosti ako inokedy....
Napíš svoj komentár