Povedala som si,že predsa na tom nie je nič ťažké postrážiť ich cca 12 hodín a kedže ide o deti vo veku 7 a 3 roky tak to nemôže byť až taký problém.Však sa budú celý deň hrať,spať alebo pozerať tv.
Prišiel deň D.
Celá vytešená som sa dostavila ku kamoške,decká ma s radosťou a výskotom uvítali (nakoľko ma majú radi) a všetko vyzeralo až ukážkovo dobre.
Moje vytriezvenie nenechalo,ale na seba dlho čakať a predstava o pokojnom dni pred tv sa rozplynula ako sen keď sa začali biť s panvicami a varechami.
Boj skončil neutíchajúcim plačom na oboch frontoch vojny keď som im zobrala "zbrane" a dokázala som ho utíšiť len čokoládou po ktorej nastal okamih keď fakt aspoň pár minút sedeli pred tv a sledovali rozprávku.
Lenže ako nič netrvá večne tak aj toto sa veľmi rýchlo skončilo.Keď si staršie dieťa chcelo kresliť,ale doma nemali papier.Vynašlo sa naozaj bravúrne na to,že má len 7 rokov a to tak,že bude si kresliť na papier na pečenie!
Kedže som jej to nedovolila vyvolala som u nej hysterický plač sprevádzaný trhaním vlasov,ktorý sa odohrával v špajzy kde sa dobrovoľne sama zavrela.
Podľa psychologičky je dobré nechať dieťa upokojiť sa samo.A tak sa aj stalo.Slečna si po cca 15 minútach vyšla zo špajze a bola úplne kľudná.
Ale aby som nebola len kritická tak boli aj okamihy,ktoré mi normálne tlačili slzy do očí.A to napríklad keď prišlo to menšie dieťa ku mne a dalo mi pusu a povedal "júbim ťa"
Poviem vám,ale úprimne,že v ten deň mi pripadala aj minúta ako hodina a nevedela som sa dočkať kedy príde ich matka a ja budem môcť ísť domov upadnúť do spánkového bezvedomia.
A práve v ten deň po príchode domov som pochopila,že rola rodiča naozaj nie je ľahká,ale pochopila som aj to,že ja som vlastne spokojná so svojim životom aj keď občas mávam depky zo samoty.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár