„Niekam ideš? Nebudeš tu?“
„Odchádzam preč...“ kráčalo za ním v tesnom závese. Počas chôdze stále obdivovalo jeho dokonalú harmóniu liniek a farieb. Jeho chôdza bola dôstojná, ladná a pokojná. Čakalo na chvíľu, svoju chvíľu, keď sa konečne znovu dotkne jeho zamatového chrbta. Veľmi dobre si pamätá každý takýto spevaví dotyk, keď cíti tie najkrajšie tóny. Koľko tepla jej dáva ten kúsok zamatu pod jej prstami. Už naťahovala ruku. Končeky prstov jej brneli. Cítila teplo jeho tela, do nosa sa jej opäť dostala tá krásna známa vôňa. Už chýbali len milimetre.
„Tak ti treba.“
Milimetre. Kde sú? Vidím tu meter. Kde odišlo to dievčatko? Nie. To nie je správne, kde je? Mala by som odpovedať. Ale ja nie som to dievčatko. Och.
„Tak mi treba? Tak mi treba. Faaajn. A to som sa chcela rozlúčiť!“ Hm, to dupanie. Bude to počuť dievčatko? Ako ju nájdem? Keby som sa ešte otočila. Veď odísť bez nej.....
Čo tak pozerá? Prečo na mňa? Mal by sa venovať dievčatku, veď spadla na zem hneď pred ním... Nechce ísť so mnou... Tam ju bude mať, celý čas.... V akom stave bude, keď sa vrátim? Bude sa o ňu starať, veď ju ani nevidí.
„Tak ahoj.“
Mne sa zdraví?? Mal by radšej zdvihnúť zo zeme ju. Necíti zmenu? To klbko, tam kdesi kotúľajúce sa večne okolo neho. Tú bolesť a mňa? Mňa bolia jedine dlane. Tá hlúpa brána stojaca v ceste na čerstvý vzduch. Preč, nevidieť tu tepšu. Rozčuľuje ma. Prečo nevidí aj iných?
Zostal otlačok aj na tej bráne, či len na mojich rukách?
Skutočný príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
2
tu som aj ja nasiel svoje prechodne utocisko...
hladal som tento blog na dnes vecer!!!!
hladal som tento blog na dnes vecer!!!!
Napíš svoj komentár
Citlivé, clivé, neveľmi pochopiteľné...
Civím na monitor a ono to vo mne doznieva.
,,Tak ti treba."