A tak sa jedného dňa spýtalo slnka: "Prosím... pekne prosím! Smiem sa ťa dotknúť?“
Slnko odvetilo: "Len poď, moje nevinné dieťa."
Dievčatko sa usmialo a natiahlo drobnú rúčku. Na okamih ho zalialo šťastie. Ale predsa len zvraštilo tvár bolesťou a rýchlo ruku stiahlo preč. Bolo však príliš neskoro. Popálilo sa... a slnko zmizlo za obzory.
Dievčatko ostalo samo so svojou bolesťou v úplnej tme- nastala noc.
Dievčatko zodvihlo tvár k oblohe; po slzách už neostali ani stopy a po jeho tvári sa opäť rozlial úsmev. S úžasom hľadelo na mesiac a žiarivé hviezdy, ktoré zatienili aj samotné slnko!
Po chvíli sa odhodlalo a tíško šepla mesiacu: "Smiem sa dotknúť teba a tvojich družiek? Prosím! Stačí len bruškami prstov!"
Mesiac odpovedal: "Samozrejme, moje naivné dieťa. Poď."
Dievčatko teda vystrelo prsty smerom k jeho svitu. Mesiac sa však začal pomaly vytrácať, sčernel, až napokon po ňom ostal len tichý šepot hviezd.
Zhrozené dievčatko sa zľaklo, ale jeho túžba bola silnejšia ako strach. Natiahlo sa teda ku hviezdam... tie však začali jedna po druhej padať z oblohy a postupne z nich vyhasol aj ten najmenší plamienok.
Opäť nastala tma.
A dievčatko sa rozvzlykalo.
Hoci slnko vychádzalo každý deň a mesiac žiaril do noci čím ďalej tým krajšie, dievčatko držalo hlavu sklonenú s pohľadom upretým k zemi.
Občas síce uvidelo ich odraz na vodnej hladine, no zakaždým vodu sčerila. Už nikdy nenastavila tvár oblohe, na ktorú zanevrela.
Koniec.
No happy end, no cliche.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
adijet
7. 7.júla 2012 21:59
krásna metafora
Napíš svoj komentár