Ja hľadám niečo čo asi nikdy, nikde a v nikom nenájdem. Moja duša prahne po pevnom objatí života. Toho života ktorý ma už toľkokrát potkol a ja som si rozbila hubu o oblaky vytesané z mramoru. Niekedy je to ako hra na schovávačku ale nikdy sa nestriedame, vždy sa schováva on a ja hľadám. Keď ho nájdem začnem sa tešiť a pomaly s vychutnávaním sa k nemu približujem. Ale on mi vždy ujde...a nechá ma na pospas samote a v prázdnote môjho svedomia. Mám pocit, že sa mi vysmieva. Neviem, či ešte vládzem hrať túto zvrátenú hru...ale predsa...túžba je tak silná.
Občas to vyzerá, že ho už mám vo svojej moci. Moja duša je náhle šťastná a naplnená slnkom. Radosť zo mňa žiari na sto metrov. Len potom príde ten moment keď zistím, že celé je to len hlúpa hra a slnko náhle zájde za obláčik. Začne poprchať, tento slaný dážď sa hnevom mení na najhoršiu búrku ktorá dlho neutícha...až v jednu noc keď všetko čo po nej zostane je len duša naliata morom. More kvapku po kvapke vyteká už skoro zahojenými bodnými ranami uštedrenými tým podrazáckym životom ale na spodku vždy niečo zostane. To niečo mi bude navždy pripomínať tú, už stokrát prežitú, bolesť.
- Bojím sa.
- Čoho ? - spýtal sa život.
- Že raz to more bude také veľké, že všetky moje jazvy sa otvoria a roztrhne ma to na márne kúsky. Potom sa už nikdy nezahojím. – s vystrašným pohľadom odpovedám pravdu, ktorú som ešte nikdy nepovedala.
Život mi na to nič nepovedal. Iba sa otočil a išiel sa znova schovať.
(zasekla som sa,pokracovanie mozno nabuduce)
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár