Minulosť ?

Chcela som písať, tak som písala...je to odsť o ničom, ja viem ale snaha bola no...

Je noc...a ona zas nemôže spať.

Ubehlo toľko dní, od kedy sa naposledy normálne vyspala...ale samozrejme, ako inak, po dobrom období vždy musí prísť niečo, čo všetko obráti naruby.

Leží a počíta sny, túžby a nádeje, ktoré preskakuje malá čierna ovečka nechávajúc ich za sebou... presne ako ona, tiež všetko čo mala nechala za sebou...vtedy sa ani neobzrela...ale teraz nemôže odvrátiť svoje oči plné sĺz zúfalstva od fotiek, starých kvetov a iných vecí pripomínajúcich jej minulosť. To je to jediné, čo jej z minulosti ostalo. Haraburdy. Už toľkokrát ich chcela spáliť, roztrhať, zahaodiť....jednoducho zničiť. Ale na to nikdy nemala odvahu ani silu...sú to asi jediné veci, ktoré ju momentálne držia pri živote. Bez nich by bola ešte väčšia troska ako je teraz.
Nad tou myšlienkou sa pousmiala...ešte väčšia troska? To aj ide? ... možno áno...ale rozhodne si to nevie predstaviť. Nesmie myslieť na minulosť...nie, už nie.
Otočila sa na bok a opäť so slzami v očiach zaspávala.

Na druhý deň vstala, umyla sa a išla sa prejsť. Ako tak chodila, míňala miesta plné spomienok... ihrisko na ktorom si našla prvých kamarátov... na ktorom sa učila bicyklovať....strom pod ktorým strávila toľko chvíľ s prvou láskou... lavičku na ktorej sedela, keď si prvýkrát zapálila...krčmu v ktorej sa prvýkrát opila tak, že jej bolo zle...
Prišla k mostu...z ktorého pred týždňom skočil mladý muž, slabý na to, aby čelil tomuto svetu sa sám rozhodol to skončiť...ona takto nesmie skončiť...odvrátila zrak a išla ďalej...

Vošla do parku a sadla si na lavičku. Len tak sa obzerala na rodinky idúce okolo, na skupinky mládeže...keď v tom si k nej prisadol starý pán. Začula ako si niečo šomre o dnešných mladých ľuďoch...tak sa postavila, zapriala pekný deň a išla si sadnúť do trávy.
Bola pohodlne mäkká a krásne zelená, boh vie čím ju polievajú. Neodolala a ľahla si. Pozerala sa na nebo ako kedysi...hľadala v bielych oblakoch tvary, ktoré tam vždy videla len ona. Znovu sa posadila a uvidela pekné žlté púpavy...a motýlika. Vždy sa jej páčili motýle a tento nebol výnimkou. Zase spomienky...vstala a kráčala preč.

Zabočila do cintorína a míňala cestu, ktorú si dobre pamätala hoci ňou nešla už hrozne dlho...pri horbe na konci cesty si čupla. Vytiahla z vrecka zapaľovač a so slzami v očiach zapálila kahanec. Vstala a ešte chvíľku pozerala na hrob...potom si trela tvár, otočila sa a odišla.

Odhodlane kráčala domov. Bola pevne rozhodnutá skopnčiť túto etapu jej života. Nemieni sa ďalej dusiť minulosťou....vošla do svojej izby a začala zhadzovať veci z poličky. Potom si k nim kľakla a začala sa v nich prehrabávať akoby niečo hľadala...no bez úspešne. Skryla si uplakanú tvár do dlaní a len tam tak sedela a plakla...v tom ju z toho všetkého vytrhla pípajúca SMSka, píše jej priateľ, že za ňou poobede skočí ak môže. Odpísala mu, hodila mobil na posteľ, utrela si tvár a začala veci ukladať späť na poličku...

Zazvonil zvonček pri dverách. Nahodila úsmev a išla otvoriť. Pobozkala ho a zaviedla do vnútra. Strávili spolu krásne popoludnie ale večer musel zas odísť do práce. Zas raz odišiel bez toho, aby si všimol ako veľmi sa trápi. Asi to vie naozaj dobre skrývať. So slzami v očiach si šla opäť ľahnúť...

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu