Ale dosť obkecákavnia toho ako milujem jeden konkrétny prihlúply deň v týždni. V podstate chcem rozprávať o niečom celkom inom.
Na výšku chodím prvý rok. Od prvého dňa z neho neviem spustiť oči (a to je už marec). Zožiera ma to a zároveň napĺňa. Páči sa m ten pocit, keď sa neviem dočkať ďalšieho dňa len preto, aby som ho opäť videla. Zároveň mi to príde choré, že som takto platonicky zaľúbená do spolužiaka (unfortunatelly), ktorý ledva vie, že existujem. Nedokážem sa mu prihovoriť a ak sa o to pokúsim, spraví sa mi hrča v hrdle, zo mňa v lepšom prípade nevyjde žiadny zvuk av tom horšom napodobnenina akéhosi domáceho zvieratka (záleží od okolností).
Je to zvláštne. Myslíte na nejakého človeka, v duchu si predstavujete ako bude prebiehať vaša (iste duchaplná) konverzácia v blízkej budúcnosti, ako vás pozve niekam do čajovne a budete spolu tráviť strašne veľa času, ako sa do vás zaľúbi a bude vás ľúbiť až do smrti...
Ale potom nadíde ten deň a on si nič netušiac aké s ním máte úmysly sadne vedľa vás, a vy zostanete ticho ako päť peňazí (pretože v hlave to bolo všetko jednoduchšie). A presne tak vyzeral aj môj štvrtok...
Ráno ako každé iné. Po treťom budíku som si konečne uvedomila, že by bolo vhodné vstať z teplej postele a radovať sa z ďalšieho dňa. Pre vysokoškoláka nie je vôbec jednoduché vstávať už o šiestej. Keď som bola na strednej zdalo sa mi to oveľa prirodzenejšie. Teraz sú to muky. Asi starnem.
V polospánku, ale s úsmevom na tvári som sa vybrala na prvú prednášku do budovy vzdialenej tak pol hodinku. Veď čo, aspoň mám ráno rozcvičku, pomyslela som si. Ako deň plynul a prišla ďalšia (v porade druhá prednáška), pomaly som sa zobúdzala. Niežeby to sedenie na riti a počúvanie nebolo uspávajúce, ale ja som sa už stihla pomedzi naraňajkovať a nič iné mi ku šťastiu nechýba (tí, čo ma poznajú - vedia).
Ešte päť minút do začiatku. Sedím niekde uprostred prednáškovej miestnosti. Pohľadom hľadám môjho tajne milovaného spolužiaka, ale nikde ho nevidím. Asi ešte spí doma. Alebo je chorý. Alebo ešte dobehne. Ukázalo sa, že posledná možnosť je tá správna. Intuitívne som mala vedľa seba jedno voľné miesto. „Máš tu voľno?“ spýta sa ma neznámy hlas. „Jasné.“ Otočila som hlavu. To nie je on. Takto som si to teda vôbec nepredstavovala! Smutne som sklopila zrak. Nuž čo, skutočný život nikdy nevyzerá ako z romantického filmu...
Po pár minútach však oneskorenec, ktorý si drzo sadol vedľa mňa, zbadal vpredu svojho spolužiaka z krúžku. Zdvihol sa a odišiel. Ledva som zaregistrovala jeho tichý a nenápadný odchod (ďalej som sa sústredila na výklad prednášky), keď v tom som počula znova: „Máš tu voľno?“ Otočila som sa. Nemohla som tomu uveriť. Tentokrát to bol naozaj on. Prikývla som a v duchu sa usmiala (nie som si istá, či to bolo len v duchu, ale na tom teraz nezáleží).
Zozačiatku som písala ako divá, snažila som sa zachytiť všetky veci o Aristotelovi, čo boli v prezentácii, ale popri sledovaní každého jedného pohybu môjho nového spolusediaceho, sa stala moja snaha takmer nemožnou.
Jeho výklad veľmi nezaujímal. Stále si niečo čarbal do zošita. Chcela som vedieť, čo to je, ale neodvážila som sa otočiť hlavu. Bola som nervózna a to sme sa ani nerozprávali. Ruky sa mi strašne spotili (až tak, že sa mi lepili o stránky zošita). Cítila som, že som celá červená. Od končekov prstov na nohách až po špičky uší. Chcela som zmiznúť. Skĺzla som na stoličke s naivným pocitom, že sa mi podarí prepadnúť sa pod zem. Márne.
Keby tak vedel, čo sa vo mne všetko odohrávalo, pomyslela som si a pohľad pevne uprela na môj zošit. Rozhodla som sa, že sa tam budem dívať až do konca prednášky a môžno odčerveniem. Dúfala som zbytočne.
Zrazu mi niekto zpredu podal prezenčku. Stále červená som ju v okamihu zdrapla a rýchlo podpísala seba a ďalšie dve spolužiačky, ktorým som to sľúbila. „To máš takmer celý zoznam,“ zasmial sa, keď som si vymýšľala už tretí podpis.
On sa mi prihovoril, on sa mi prihovoril (a znelo to priateľsky)! Pozrela som sa naňho. Musela som vyzerať ako paradajka a ešte mi aj strašne hučalo v hlave. Miesto toho, aby som zo seba dostala nejakú zmysluplnú jednoduchú a zároveň vtipnú odpoveď, sa mi v hrdle zasa raz spravila tá nepríjemná hrča a len som mu mlčky (a hlavne rýchlo) podala tú sprostú prezenčku.
Ako dlho som čakala na chvíľu, keď sa mi prihovorí! A zrazu nič. Nevyšlo zo mňa ani mäkké f. Myslela som, že potom to už pôjde všetko ako po masle a osud to zariadi, ale... asi to nie je môj osud. A tak som sa snažila zvyšok prednášky počúvať a nechala si v hlave plynúť rôzne alternatívy odpovedí, ktoré som mu mohla povedať. Ale len tak v duchu.
A napriek tomu sa neviem dočkať ďalšieho štvrtku.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár