Keď som sa na ňu chvíľu dívala, prišlo mi jej až ľúto, lebo z jej prejavu išli na mňa samé negatívne emócie. Smútok, bolesť, strach a hrôza. A keď si ešte aj zapálila cigaretu, vyvolalo to vo mne pocit, že si ten svoj smútok asi celkom užíva. Akoby bola v inom svete. Mala stále zavreté oči, bola neustále zhrbená a ustrnuto držala mikrofón oboma rukami. A spievala vysokým, monotónnym hlasom. Keď si spomeniem na Robbieho Williamsa a predstavím si pravý opak jeho prejavu, vyjde mi z toho Beth Gibbons. Jej charizma spočíva práve v jej netradičnom, nenapodobiteľnom a originálnom sebavýraze.
Sebavýraz je súhrn typických výrazových stránok, ktorými človek (skupina) odkrýva vlastnú totožnosť a chápanie skutočnosti. Sebavýraz úzko súvisí s individuálnosťou, pretože kategória individuálneho zahŕňa prejavy, ktoré sa viažu na sféru „ja“. Ide o vyzdvihnutie jedinečného postoja k svetu, vlastných názorov, životného štýlu.
Záznam tohto koncertu v New Yorku bol úplne iný ako ten Robbieho. U Robbieho tam boli len občasné digresie do zákulisia a všetko išlo postupne. U Portishead, to bolo trochu pozmenené, keďže počas koncertu tam občas ukázali nejaké výjavy z ulice, ako stavali pódium, ale ani to nešlo postupne, ale od konca. Takže na konci sme videli takmer prázdnu halu, kde skupina ešte len prichádzala.
Veľmi zvláštne na mňa pôsobil napríklad výjav z ulice, kedy sme mali možnosť vidieť človeka bez hlavy kráčajúceho ulicami New Yorku. Ale inak to nebolo až také hrôzostrašné, keďže sme videli aj radosť, ktorú mala skupina po koncerte, keď zožali veľký úspech. Atmosféra tajomnosti a temnoty sa ešte vystupňovala a Portishead tak predstavoval ešte ťažší oriešok pre poslucháčov.
Toto živé vystúpenie v New Yorskej tanečnej hale Roseland Ballroom predstavilo ich skladby z oboch albumov v novej podobe upravenej pre živú kapelu a mohutný nádherný orchester. Séria koncertov, ktoré nesplnili ich predstavy (uprednosťnovali malé koncerty pre maximálne 500 ľudí, no vystupovať museli nakoniec aj na veľkých festivaloch) uzavrela niekoľko ročný kolotoč nahrávania a živého vystupovania na veľmi dlhú dobu.
Diváci sú ďalšia kapitola tohto koncertu, Opäť musím porovnať s Robbiem Williamsom, kde som spomenula, že diváci boli úplne podmanení interpretom. Tu boli tiež podmanení, ale celkom iným spôsobom. Na javisku sa diali úplne odlišné veci. Zatiaľ čo Robbie mal na sebe oblek, Beth Gibons sa o oblečenie príliš nestarala, takisto ani o svoj účes, ani nič čo s tým súvisí. Prišla, len aby zaspievala. Robbie si so svojho vystúpenia urobil poriadnu šou. No publikum na Portishead bolo tiež ovplyvnené a počas celého koncertu sme videli, že hudbu prežívajú spolu so skupinou. Tiež spievali spolu s Beth.
Tieto dva koncertné záznamy mali viac spoločné. Napríklad aj to, že v obidvoch boli obrovské orchestre. U Robbieho to bol big band zložený z dychových nástrojov a u Portieshead sláčiková filharmónia. Dodávalo to celému koncertu impozantnosť.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
titusik
13. 12.decembra 2009 03:21
Ďakujeeem! Hoci toto porovnávanie u mňa nemá až takú váhu, bo Robieho nemám v láske, ale túto tetu hej. Aj na FB som si dala 2 od nej, zamilovala som si ich. A tiež sa mi páči, ako si to užívala. Proste nahodí na seba nejaké hnedé nohavice a obyčajný čierny sveter a spieva. Ale tak, že ťa to chytí!
2
veľmi pekné . hoci kapelu nepoznám,ale hneď si idem od nich niečo vypočuť
3
Portishead sú moja obľúbená kapela aj napriek tomu,že Alison je mierne podivná existencia pri Trip Hope to asi inak nejde vivat Bristol inak,dakujem za info o tomto koncertnom zázname
4
hmmm hodil som to do youtube a vycuclo mi to docela peknu melancholicky znejucu piesen docela motivacnu ... paci sa mi to
Napíš svoj komentár