Poďme trochu do histórie. Portishead je britská kapela hrajúca trip-hop, ktorá sa dala dokopy v prvej polovici deväťdesiatych rokov, kedy si Geoff Barrow zo skupiny Massive Attack povedal, že hip hop je síce fajn, ale priveľmi zdôrazňuje falošnú sebaistotu. Jeho hudba by naopak mala ukazovať všetky strachy, bolesti a neistoty. Na niečo takéto zjavne nepotreboval rovesníkov, ale ľudí, ktorí majú už čo to odžité. Sily teda spojil s jazzmanom Adrianom Utleyom a speváčkou Beth Gibbons.
Beth bola od Barrowa staršia o šesť rokov, Utley dokonca o štrnásť. A tak vznikol ich debutový album Dummy, ktorý kritici považujú za jeden z najdôležitejších hudobných počinov 90. rokov. Už táto veta hovorí, že ide o skupinu nejakej kvality.
Tento koncert v Roselande bol vlastne ich jediný reklamný počin pri vydávaní nového singlu All mine. V 99-om prispeli skladbou "Motherless Child" na úspešný album veterána Toma Jonesa "Reload", na ktorom figurovali aj v spoločnosti Robbieho Williamsa. Odvtedy sa po nich akoby zľahla zem. Podľa informácii z ich oficiálnej internetovej stránky si vraj členovia dali dočasnú pauzu, pričom správy o prípravách nového albumu sa doposiaľ nepotvrdili.
Jedinečné texty a hlas plný smútku a bolesti, staré platne zmixované do hip-hopových podkladov, to je poznávacím znakom Portishead. Ich skladby „Glory Box“ a „Sour Times“ sa stali akýmsi soundtrackom polovice rokov deväťdesiatych, napriek tomu, že nikdy nemali žiadnu ambíciu popovej skladby, či celebritných predstaviteľov. Samotná skupina však bola zhnusená rozšírenou popularitou svojich piesní mimovoľne preniknutých aj do mainstreamu. Ako sami vravia, veľmi ich deprimovalo, že ich hudba môže byť akousi kulisou k nedeľnému obedu.
Pri počúvaní ich skladieb, musí byť poslucháč správne naladený, pretože ich tvorba sa nesie v duchu smútku. Naozaj žiadna z ich piesní nie je veselá. Takže treba mať pozitívny vzťah k smútku, čo je ich ďalším poznávacím znakom. V ich hudbe sa stretávajú viaceré žánrové prvky. Napríklad aj džezová gitara, či elektronické motívy.
Na mňa ich hudba pôsobí smutne a zúfalo, pretože je pomalá a atmosférická, spev je kvílivý a tiež zúfalý, akoby pochádzal z inej dimenzie. V každej ich skladbe sa však miešajú rôzne zaujímavé zvuky, čo je asi to, čo fascinuje ľudí na ich hudbe. Skladby sú na prvé počutie dosť podobné, takže keď sa niekomu zapáči jedna skladba, budú sa mu aj ostatné. Každá má v sebe smútok a bolesť.
Ich hudbu sme už zaradili k trip-hopu, ale dalo by sa uvažovať aj o experimentálnej, či psychedelickej hudbe. Neboja sa dlhých psychedelických motívov, čo môže dohnať poslucháča až k depresii, ale trochu to odľahčujú sem-tam nejaké do folku ladené piesne s obyčajnou gitarou. Zahrať Portishead na gitare je podľa mňa dosť náročné. To, čo vytvoria môžu spievať a hrať naozaj len oni.
Portishead je sugestívna kapela, ktorá si dokáže podmaniť ľudí bez zbytočného rozruchu okolo seba, ale svojím skromným prístupom k veciam okolo hudby, a precíznym prístupom k jej tvorbe. Týmto si vedeli získať pevnú základňu fanúšikov. A aj tým, že každá ich skladba je dokonale prepracovaná. Nie je ťažké si napočúvať celú ich tvorbu, keďže tých skladieb nie je až tak veľa. Ťažké je však napočúvať si ju dokonale a hlavne pochopiť ju. Portishead je celkovo náročný na počúvanie. A ich hudba je aj ťažko zaraditeľná, ale neuveriteľne fascinujúca, jedinečná a originálna. Ja len dúfam, že sa ešte niekedy dajú dokopy.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
2
jej super, to si písala sama?
zbožňujem massive attack!
a týmto si ma dostatočne navnadila, aby som sa pozrela lepšie aj na týchto tack!
zbožňujem massive attack!
a týmto si ma dostatočne navnadila, aby som sa pozrela lepšie aj na týchto tack!
Napíš svoj komentár
Poslala som to asi predvčerom kamošovi a sa ma pýtal, či mám nejaké problémy, keď počúvam také depresíva Ale na mňa to skôr pôsobí svojou silou a emotívnosťou a nie len tým, že je to "tragické".
Máš tam hviezdy