Slnko ešte celkom nevidno. Je prítmie. Dá sa však už rozpoznať, že sa začína nový deň. A o chvíľu vstane polovica planéty do práce a do škôl. Možno niektorí nevstanú, lebo majú voľný deň, zaspali, neznášajú ranné vtávanie, alebo preto, že začať tento deň im už nebolo súdené.
Do starej priestrannej izby ešte nesvietia jemné lúče jesenného slnka. Napriek tomu pomaly vstávam z postele.Vykročím po teplej dlážke, odhrniem záves, pozriem na azúrovú oblohu. Pripomína mi tmavé hĺbky oceánu
Prechádzam zo spálne do izby plnej rôznych rastlín. Každú z nich pohládzam pohľadom. Sú zelené a živé, už sa tešia z nového dňa. Niektoré pomaly prebúdzajú svoje kvety, ktoré boli včera ešte pukmi. Ony by neprežili deň bez slnka. Cez veľké drevenné okno im púšťam dnu viac svetla, ktoré už vypustila zornička. Pozerám na tú nádheru, čo sa črtá za mojím oknom. Tmavý oceán sa zmenil na červené more. Brečtan , čo sa ťahá po múre domu, zvedavo natŕča dnu svoje jedinečné listy. Načiahnem sa a odtrhnem voňavú fréziu. Kvitne mi priamo pod oblokom. Kvety sú všade naokolo. Ruže, ľalie, chryzantémy...Vidím záplavu zelene, prvé svetlo na mrazom pokrytom poli, krásu stromov, opadané pestré listy, gaštany, sneh, cítim aj letný dážď a jarné vône.
„Ráno, ráno, “ šepkám do povetria, ktoré sa začína triasť pod nátlakom slnečných lúčov, rozháňajúcich tmu, „v každom období si iné, ale vždy krásne. Čas ťa rýchlo berie preč. Nesmiem ťa nikdy premeškať. Bez teba nie je deň.“
Vzduch sa pribúdajúcimi minútami otepľuje. Noc už spieva svoju labutiu pieseň. Počuť ešte smutný tón violončela. Svetlo poráža tieň. Prítmie mizne z kvetov, zo stebiel trávy, i z ligotajúcich sa kvapiek rannej rosy. Ako prvý sneh. Dávam zbohom mesiacu. Kývam tmavým oblakom.
„Hudba moja! “
...znie ako Casco Viejo od Silvarda. Má v sebe tajomné čaro. Už počujem spevavé vtáčky švitoriť opodiaľ na vysokej hruške. Hudba rána je veselá. Je škoda ju nepočuť. Všetko naokolo mi dodáva energiu. Farby jesene – teplo. Aj keby ich nevidím – cítim ho.
Milovaná hudba rána ma sprevádza aj keď pijem rannú kávu, jem raňajky a kráčam ranným mestom. Po rannom, nocou odpočinutom chodníku. Neušliapanom a nevyhriatom od slnka. Pozorujem lúčku vinúcu sa popri chodníku. Jesenná prechádzka. Tráva vyrovnáva svoje skrehnuté lístky. V mysli skladám pieseň pre moju lásku z detstva. Dávam jej názov Autumn walk.
Hmyz si veselo šantí po rastlinách ako prsty po klavíri. Láskavo šepkajú mi pod nohami suché listy. Nič netrvá na večné veky, aj ráno rýchlo premôže deň. Behám očami po okolí a radostne roztvorím náruč. Chcem objať celú tú nádhernú krajinu.
Zaspievať jej pieseň:
„Ó krásna si moja ranná zem...“
Mihotavo sa mi premieta pred očami ako film. V mysli tvorím pre ňu príbeh. Chcem každý deň vidieť zobúdzať sa kvety, spievať prírodu a vychádzať slnko.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
mirkova
8. 10.októbra 2009 21:39
krásne opisy, naozaj
Napíš svoj komentár