A pritom minule som od mamy vydrankala, aby mi kúpila také „super čierne tričko“ s nápisom Rock a s takou dlhou neforemnou vestičkou, ktorá skôr vyzerá ako handrička na utieranie prachu. A ani raz som si ho neobliekla.No..iba dva krát doma.
Pozrela som sa do zrkadla. Aká som ja rocková hviezda! Schytila som do ruky hrebeň namiesto mikrofónu, pustila som si na plné gule nejaké to Prodigy a tancovala ako odtrhnutá z reťaze. Zachvíľu som zdola počula búchanie na plafón. To len suseda dávala na známosť, že je doma.
Tak som skončila aj s týmto a tričko som si už viac neobliekla. Zbytočné nákupy. Tie veci sú dobré akurát tak na tri veci. Na doma, na machrovanie, že mám tričko s nápisom Rock, Punk, dokonca aj Rock the house tonight! To nikto nemá. A nech všetci vedia, že som drsná a mám štýl. A na to, aby som tak často nemusela prať.
Ale ten pondelok bol super. Z obchodu som vyšla usmiata jak slniečko na hnoji. Veselo som si hompŕľala igelitkou, s mojím super moderným, novým, kvalitným oblečením. Už som sa nemohla dočkať, kedy si ho oblečiem. Rozmýšľala som, že tak urobím ešte pred prednáškou. Načo čakať, kým prídem domov. A tak som si s príjemným pocitom na duši, aký super deň to dneska bol, vykračovala smerom ku škole. Ešte posledná večerná prednáška predo mnou. To prežijem.
Na námestí bolo plno ľudí. Vo výkladoch svietili vianočné ozdoby. Môžu svietiť. Je im to prd platné. To zvianočnievanie sa v takomto teple akosi vôbec nefunguje. Veď sa vraví, že na Matúša, daj si čiapku na ušá. Ale kde. To by sme čiapky museli nosiť už mesiac. A ja mám zatiaľ iba šál, ktorý aj tak viacej vláčim po zemi, ako nosím.
Ale jeden človek na tom námestí čiapku mal. Bol to bezdomovec. Vyzeral, že jemu teda teplo nie je. Určite preto, že hladnému jednoducho teplo nikdy nebude. V ruke držal akúsi starú šiltovku a stál tam. Pred obchodom s večernými róbami. Pozeral z jednej strany na druhú. Nikomu do očí. Ľudia okolo neho prechádzali bez povšimnutia. Na nose sa mu ligotala kvapka. Ale to mu vôbec nevadilo. Asi vedel, čo si aj tak mnohí myslia: „Nejaký opilec, kriminálnik...žobre... hanbu robí v tomto meste...už mu došlo na alkohol.“
A mňa prešla všetka radosť. Prestala som trápne hompŕlať s tou pojebanou igelitkou. Zalovila som vo vrecku. Bolo tam pár centov. „Hm, to by si mu veľmi nepomohla.“ Prešla som teda okolo neho. Ale nedalo mi to. Urobila som okruh po námestí a vrátila som sa. Naozaj, nikto si ho nevšímal. Nikto mu nehodil, ani ten jeden cent. Teraz tu napíšem to, čo je asi aj tak jasné. Bolo mi ho ľúto. A strašne ma srali tí ľudia, ktorým ho ľúto nebolo. Usmiati si vykračovali okolo.
Vzala som jedno krásne zlato-strieborné euro. Hodila do šiltovky a rýchlo utekala preč. A drobné na autobus sú fuč. Nech.V škole som si tie veci neobliekla a igelitku s nápisom New Yorker, som natlačila do tašky. Nech sa tam tie veci aj dokrkvajú! To nebude škoda. Škoda by bola, keby som si neuvedomila, aké mám ja v skutočnosti šťastie, že mám čo jesť a kde spať. Lebo človeku stačí k životu tak málo. A niektorí ani to málo nemajú. A tí, čo ho majú, si ho vôbec, ale vôbec nevážia.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár