keď som čítala Mechanický Pomaranč, plne som chápala Alexovu potrebu byť bitím.
posadiť sa do fetišistického baru plného ľudí v inom stave vedomia mimo danú dimenziu. už samotný bar vyvoláva inú dimenziu. a ponoriť sa do záplavy vypulzovanej masy emócii, ktoré v sebe dusíš ako zaťatá ustrica.
hej, vidím tvoj ksicht. naozaj vyzeráš ako ustrica. si smiešna.
a odfarbené intímne chĺpky. ešte v tom bare.
viete, som celkovo labilný človek, ktorý sa ľahko nechá posadnúť negatívnou emóciou. pestuje si ju ako svoju špeciálnu odrodu ruží na záhrade. pýši sa ňou, občas ju tajne ukáže pár kamarátom ako niečo extraordinérne.
mala by som sa liečiť.
hahahahahahaha. nie. budem masochistická a budem si tŕňami schválne chodiť pod pokožku. najviac sa mi páči ako vybuchujem len vo svojom vnútri. milujem sa. a svoj despotizmus ohľadom zášte.
...
a vieš prečo? lebo si bola skôr. dobehla ma chronológia. a vlastne by som za to mala byť vďačná a tešiť sa, že si ako si. ale teší ma aj zlostiť sa.
a na záver taká čerešnička so šľahačkou a ešte menšou čerešničkou na sebe:
S ÚCTOU, VAŠE ZVIERA.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár