Potom prišiel jeden zlý chlapec a všetko jej zničil. Vyrezal jej jazyk. Otvoril klietku, oškubal havrana Emila a zjedol na večeru. Už nemala ako jesť cukrovú vatu, nemala pre koho spievať.
Ležala zúfalo na zemi, slzy jej padali z červených líc, nezmohla sa ani na slovo, namala ho ako vysloviť. Už bola na svete na nič, nepotrebná.
A tak sa rozbehla. Bežala. Bežala. Bežala. A bežala, nechávajúc za sebou tiché stopy v prachu. Ľudia ich nevideli, lebo vietor ich rozfúkal. Vždy cez ich životy len prebehla. A aj keď sa zastavila, nevšimli si ju, lebo bola ticho, v hluku tisícich zvukov.
Tak odišla do lesa, kde chcela začať žiť medzi dubmi a lístkami imela. Stále sa ale bála. V noci, trasúc sa od zimy a spiac medzi vystúpenými koreňmi najväčšieho stromu, prišiel k nej vlk. Zoslal na ňu kúzlo, ktoré malo ukončiť jej trápenie.
Ráno po nej nebolo ani chýru ani slychu, ale na mieste kde zaspala onedlho stála vysoká osika, ktorú objímali konáre Veľkého Dubu. A keď šumí vietor, počuje ju každý, čo ide okolo. A usmeje sa.
Rozprávka
Komentuj
6 komentov k blogu
6
začiatok je originálny, úderný, prekvapujúci, proste skvelý... to ma núti očakávať vystupňovanie a ohromujúci koniec... ale posledné dva odseky mi pripomínajú niečo, čo som už počula...
Napíš svoj komentár
na teba žiadna bohyňa nemá
(koľko krát sa len zalomil pri tejto vete jazyk o podnebie..)