Budeš ma ľúbiť aj zajtra ráno ?

Sedím v kaviarni. Nie je to jedna z mojich obľúbených kaviarni. Je to obyčajná kaviareň, ktorá by ma nikdy nezaujala. Nepáčilo sa mi tu. Tak prečo tu sedím? Vonku je asi 20°C. Jar je tu. Cítim to vo vzduchu a užívam si to. Tak stále. Prečo tu sedím? Išla som z práce, keď zrazu.. nechcelo sa mi ísť ďalej. Vôbec som sa nedokázala posunúť ani o pár metrov. Tak som si teda išla sadnúť do tejto nezaujímavej kaviarničky.
Pozerám sa von oknom. Všetci kráčajú tak rýchlo ďalej, vpred. Všimla som si aj skupinku mladých slečien, ktoré utekali na električku a šofér im zavrel pred nosom, no ony to brali s humorom a s radosťou si počkali na ďalšiu. To boli asi prví ľudia, ktorí sa nikam neponáhľali a tešili sa z jari. Aj ja som sa tešila, ale .. načo? Táto zima bola hnusná, dlhá a ja som sa jari nevedela dočkať. Zrazu bola tu a ničím ma neuchvátila.
Rozmýšľala som, že čo sa to deje a stále som pozerala na tých ľudí. Vonku som videla aj moju dcéru. Mala 17, hnedé vlasy, vysoká. Všetci jej hovorili, aby bola modelkou, no ona nechcela. Išla si tvrdohlavo za svojim snom. Tým snom bolo, že bude zverolekárka. Ja osobne som ju v tom veľmi podporovala. Ja som si za svojím snom herečky nešla. Vzdala som po to strednej škole, keď som sa ako nepríčetná vybrala na ekonomickú univerzitu. Urobila som veľkú chybu a nechcem, aby ona spravila to isté. Otec ju v tom veľmi nepodporoval, lebo mal modelingovú agentúru a veľmi ju tam chcel mať. Na všetkých titulkách módnych a aj nemódnych časopisov. Júliu, moju dcéru, móda nikdy nebavila. Nebrala to nijak vážne. Keď som sa jej spýtala, že čo za tričko by chcela na Vianoce, tak mi odpovedala asi takto: „Mami, chcem to najviac rozťahané, roztrhané a hlavne najpohodlnejšie tričko!“ Viac mi netrebalo. Vedela som presne, čo chce. Keď som bola mladá, bola som taká istá. Dneska som si to už dovoliť nemohla. Bola som seretárka v jednej firme, ktorej sa slušne darilo. Dôjsť do roboty v rozťahanom starom obnosenom tričku? To neprichádzalo to úvahy. Musela som vždy nosiť sukne, vysoké podpätky, čo si teda vyžadovalo aj udržiavanie si dobre vyzerajúcej postavy. Nenávidela som to a predsa som to musela robiť. Každý deň vo fitku a potiť sa. Akurát tu som mohla mať na sebe oblečené staré roztrhané tričko. Nikomu to tam nevadilo a po ďalšie mojich dvoch kritikov, manžela a šéfa, som tam nemala. Prirodzene, tam som sa cítila ako doma.
Keď som teda raz pred Vianocami prišla domov, tak som otvorila skriňu. Úplne vzadu som mala schované ešte staré veci zo strednej a vysokej školy. Začala som sa v nich prehrabávať. Slzy mi tiekli dole lícami. Hotový oceán som v ten deň vyplakala. Nikto o týchto starých veciach ani netušil. Boli to moje živé spomienky. Áno, konečne som našla to, čo som hľadala. Našla som to tričko, po ktorom tak túžila moja dcérka. Nikdy ho nevidela, ale opísala ho dokonale. Bolo šedé, rozťahané, roztrhané, ale zato plné mojich živých spomienok, ktorých som sa nikdy nechcela vzdať. A tak prirodzene som to ani neurobila.
Pod stromčekom si ten rok našla to tričko. Okrem iného aj módne vychytávky od otecka. Smiala som sa veľmi. Bola som tak šťastná. Bola to rodinná pohoda, len s tým rozdielom, že otecko nám vždy kúpil niečo, po čom sme netúžili alebo sme to nikdy nevyužili a trčalo to v skrini. Často som tieto darčeky aj vyhodila alebo darovala. Však a načo nám budú ležať a brať miesto v skrini?
Manžel o tom ani len netušil. Bol to vychytený módny návrhár. Na moje počudovanie nebol jediný gay vo svojom odbore. Zamilovala som sa do neho na jednej vysokoškolskej beánií. Chodili sme spolu pár rokov. Boli to najkrajšie roky, aké som kedy zažila. Chcela som s ním byť naveky...
No dnes? Sedím sama v kaviarničke. Pijem frappé. Frappé mi robil každý deň aj môj manželko doma. Vždy som sa tešila domov. K tomu ešte chutná večera a rodinný večer sa mohol začať. Rodinný ako rodinný. Dcéra stále niekde behala. Mala veľa priateľov. Tak isto ako aj ja. Ani ja som dni netrávila doma. Manžel Ivan na mňa nemal čas, lebo stále pracoval.
Dnes ma to omrzelo. Celé naše manželstvo. No rozviesť som sa nechcela. Chcela som ho nejak zachrániť, ale vedela som, že za ním nemôžem dôjsť a vyčítať mu jeho prácu. Aj on mal trpezlivosť, keď ja som mala veľké šance, ktoré som musela prijať. Nikdy mi nevyčítal, že na neho nemám čas. Nebolo by to teda odo mňa fér.
Opýtala som sa sama seba. Milujem ho ešte? Veľmi dlho som rozmýšľala, ale odpoveď stále neprišla. Začala som plakať. Prišla čašnička, že či niečo nepotrebujem. Kaviareň bola prázdna, takže jasné, že si všimla 40tničku plačúcu pri okne. Prisadla si a začala mi hovoriť svoj príbeh. Bola tehotná. S nejakým cudzincom, čo ju len tak nabúchal na jednej párty a viac sa neozval. Popravde, zdrogoval ju, aby ju dostal. Tento príbeh bol pre mňa veľmi silný. Povedala mi aj to, že sa s tým nevedela dlho zmieriť, ale nechcela ísť na potrat. Nemala na to ani len peniaze a bola silno veriaca. Objala som ju ako svoju dobrú priateľku. Popriala som jej veľa síl a šťastia. Povedala som jej aj to, že jej prajem, aby v ďalšom živote našla pravú lásku a aby bola šťastná. Aby sa jej splnilo všetko, po čom túži. Potom som zaplatila frappé a nechala som jej tam samozrejme dostatočne vysoký tringelt. Objala som ju naposledy a rozlúčila som sa.
Nasadla som do svojej novej audinky. Milovala som to auto. Sama by som si na neho nikdy nezarobila. Daroval mi ho Ivan. Dnes sa mi už to auto hnusilo. Keď som došla domov na Kolibu, áno, do tej luxusnej časti Bratislavy, zaparkovala som a vyrazila hore schodami. Sadla som si na terasu a pozerala som na Bratislavu. Nemala som opäť síl a odpoveď na moju otázku stále neprichádzala. Naliala som si plný pohár červeného vína. To už slnko zapadalo. Stále nikto nebol doma. Bola som tam sama. Zrazu mi zazvonil mobil. Volala mi Júlia. Oznámila mi, že ide na párty ku kamarátke, že dneska domov nedôjde. Povedala som jej, že nech si to užije a zložila som.
Zdvihla som telefón a zavolala si taxík. Povedala som, že tak o pol hodinku nech je pred domom. Išla som do izby, vytiahla som malý kufor a začala som si baliť potrebné veci. Zbalila som sa behom 5tich minút. Ivanovi a Júlií som napísala list.
Áno, až teraz mi prišla odpoveď, ktorú som vyslala pred niekoľkými hodinami. Nie, nemilujem ho už.
Musela som odísť a tak som aj spravila. Nebol to len sen.
Dnes žijem v Írsku. Ale nie sama. Nikoho som si tu síce nenašla, ale došla za mnou Julka. Nemohla to s otcom vydržať, lebo po mojom odchode si narazil nejakú mladú modelečku, čo vraj od neho vycucávala len peniaze. Bolo mi to jedno. Priala som mu len to najlepšie. Začala som pracovať v jednej firme, samozrejme ako sekretárka. Darilo sa mi viac ako na Slovensku. Po pár rokoch sme si mohli dovoliť 5-izbový byt s veľkou terasou v centre mesta. Tak sme si ho aj kúpili. Julka študovala na vysokej škole veterinárnej. Bola nadšená, darilo sa jej a konečne sme obidve mali to, čo sme vždy chceli.
Prečo som vlastne odišla? Ivan bol skvelý muž, ale nie pre mňa. Po 20tich rokoch strávených s ním som to pochopila. Na začiatku to bolo krásne. Dostávala som od neho listy. Najkrajší list, aký som kedy dostala mal v sebe ukrytých len pár slov.
„Budeš ma ľúbiť aj zajtra ráno?“ takto ma požiadal o ruku. Originálne. A ja som sa roztopila a povedala áno. V Írsku som mala aj pár spoločných fotiek s ním. Hlavne zo svadby. Julka sa ma raz večer pýtala, či mi nechýba. Povedala som jej, že veľmi, ale už som toto rozhodnutie nemohla zmeniť. Nemohla som sa vrátiť zas domov. Bola som doma už tu. Síce som stratila veľa priateľov, ale nikdy som nebola sama. Moji kolegovia boli zhodou okolností Slováci, ktorí tiež museli „utiecť“. Každý piatok som s nimi chodila na nejaké párty alebo len tak si sadnúť na vínko alebo pivko. Do jednej slovenskej reštaurácie. Vlastnil ju jeden milý muž, menom Juraj. Bol veľmi sympatický. Keď som sa mu pozrela do očí, tak ma uchvátil jeho pohľad. Mal tie najkrajšie zelené oči, aké som kedy videla. Videla som už mnoho očí modeliek. Všetko upravované vo photoshope. Nič skutočné, všetko umelé a dorobené. No toto bolo skutočné. Do toho pohľadu som sa zamilovala. Mal krásne črty tváre, ktorým dodávalo vážnosť pár dňové strnisko. Vtedy som sa zamilovala druhý krát v živote. Večer, keď som došla domov, tak som mala plný odkazovač odkazov. Volal mi Ivan. Chcel ma naspäť. Veľmi som mu chýbala. Nič to so mnou nerobilo, kým mi neprišiel po pár dňoch list.
„Budeš ma lúbiť aj zajtra ráno?“
„Ľutujem, že to takto dopadlo, ale nechápem, čo zlé som spravil. Nikdy som nedostal od teba vysvetlenie. A aj po tomto veľkom sklamaní ťa chcem naspäť. Prosím ťa nevyhýbaj sa mi a odpovedaj mi aspoň na telefonáty. Máme spoločnú dcéru, ktorú milujem tak isto ako aj ty. A chcem, aby ste sa vrátili. Bez vás je to tu prázdne.“
„Ďalšie ráno naša láska neprežila...“
Tento list ma znova pochoval. Vykopal mi vlastný hrob, na ktorom som sedela a cynicky som si hovorila, že aká som bola sprostá, keď som uverila takémuto chlapovi. Mohla som mať tisíc iných, no nie, ja si vyberiem umelca, ktorý na mňa celý svoj život na mňa nemá čas. O bože, ako som sa ja nenávidela.
Dala som si dve facky, obliala som sa studenou vodou a povedala som si, že sa ľutovať nebudem. Vyrazila som to dej už spomínanej slovenskej reštaurácie. Chcela som spoznať Juraja. Zavolala som si teda taxík a už som len vystúpila pred reštikou. Cez okno som nazrela dnu. Juraj sedel vedľa nejakej mladej kočky a začali sa bozkávať. Nechcela som viacej vidieť a tak som utiekla preč. Zbabelo. Neplakala som. Toho chlapa som ani poriadne nepoznala. Áno, bol sympatický, ale čo z toho, keď je na mladé? V tú noc som sa domov nevrátila. Júlia mi volala najmenej tisíc krát. Chcela som pokoj. Nechcela som nikoho počuť. A tak som sa vybrala do uličky, kde nikoho nebolo. Našla som si kaviarničku. Nebola mi vôbec sympatická, ale tak zastavila som sa tam a dala som si frappé. Rozmýšľala som, v akom filme som túto scénku videla. Začala som sa veľmi smiať. To nebol predsa žiadny film, ale môj život.
Smiala som sa veľmi nahlas, až došla čašníčka a spýtala sa ma, či mi niečo je. Začala som sa smiať ešte viac. Prisadla si. A začala mi rozprávať vtipné príhody o chlapoch, o metre, o svojom živote. Proste o všetkom, čo ju v tú danú sekundu napadlo. Nebola to Slovenka. Bola to Írka. V tú noc som sa nasmiala asi najviac za posledný polrok. Bola to očarujúca noc, plná smiechu, dobrej nálady a vysmiatych dvoch žien. Po čase mi povedala, že ma doma vo Francúzsku manžela, ktorého opustila, lebo ho už viac nemilovala a aj preto, lebo manžel bol herec a stále niečo mal. Bola pre neho druhoradá, čo sa jej nepáčilo a preto doslova zutekala. Začala som sa znovu veľmi smiať, až mi vyhŕkli slzy. Povedala som jej to, čo sa stalo mne. Začala sa smiať aj ona. Dve ženy z rôznych kútov sveta a pritom majú rovnaký osud? Neuveriteľné. Okolo 5tej ráno sme si zavolali taxík a vybrali sme sa na raňajky. Platila som ja. Smiali sme sa na celú reštauráciu, ale nikomu to neprekážalo, práve naopak, dostali sme aj koláč od majiteľa.
No a to už boli ďalšie Vianoce. Veľmi som sa na ne tešila. Posledné roky sme trávili len ja a Julka. Sem tam zbehol aj jej priateľ Marco. Povedal, že mi chce niekoho predstaviť. Doviezol ho teda k nám. Vraj ma Slováka uja, ktorý sa sem presťahoval a že si nevie nikoho nájsť. Veľmi som sa zasmiala, ale tak povedala som, aby nebol sám, že nech dôjde. Štyri je pekné číslo.
Skoro mi oči vypadli, keď som vo dverách zbadala Marca a jeho strýka. Bol to Juraj. Neverila som vlastným očiam a samozrejme, nevedela som zavrieť ústa. Aj Juraj bol veľmi zarazený. Podal mi ruku a dal mi pusy na líca. Bola som nadšená. Po štedrej večeri sa Julka s Marcom vybrali von. Poprechádzať sa po meste a začapovať si troška z vianočnej atmosféry, ktorá tam vonku akoby čakala len na nich dvoch. Ostala som teda s Jurajom sama. Veľmi rýchlo sa to zvrtlo. Nemali sme ani čas si povedať ako ten druhý dnes dobre vyzerá. Skončili sme v posteli, keď mi v tom zazvonil telefón. Bol to Ivan. Nálada mi o dosť klesla. Mala som nutkanie mu to zdvihnúť. Ozvalo sa len : „Budeš ma ľúbiť aj zajtra ráno?“ a dlhé ticho.
„Ivan, mrzí ma to, ale teraz s tebou nemôžem komunikovať. Mám tu návštevu.“ –povedala som mu so slzami v očiach. Vedel, že mám slzy v očiach. Vždy sa mi totižto začal triasť hlas.
„Mon, stojím pod tvojím oknom a čakám tu len a len na teba. Na Slovensko sa bez teba nevrátim!“ –povedal mi aj on a začal plakať.
„Počkaj teda, hneď dôjdem dole.“ –zložila som telefón.
Jurajovi som sa veľmi ospravedlnila a popri tom ako som sa obliekala som mu vysvetlila celú tú moju domotanú situáciu, ktorá nastala v mojom doposiaľ kludnom živote. Vyzeralo to ako v mexickej telenovele a nie v slovenskej domácnosti. Útek pred vlastným mužom? To čo ma napadlo?
Vonku bola poriadna zima. Vyšla som len na ľahko oblečená. Nechcela som, aby rozhovor s Ivanom bol dlhší ako pár minút. Ja som mu už prakticky nemala čo povedať. Nevážil si ma vtedy, prečo by si ma mal teraz?
„Ahoj, prepáč, že ťa vyrušujem z pohodlia tvojho domova, ale.. Mon, ja už to bez teba nezvládam. Firma mi začala krachovať, lebo už nemám inšpiráciu. Každým dňom som mal nové a nové nápady, ktoré sa po tvojom príchode vytratili. Vždy, keď som sa pozrel na teba, vedel som si predstaviť všetko a hneď to aj bolo nakreslené. Viem, že som hlupák, že som ťa nechal odísť a že som to manželstvo doteraz nezachraňoval a radšej si užíval s mladými modelkami, ale ver, že navždy ťa milujem a aj budem. Chcem, aby si toto vedela. Teraz, keď chceš, tak sa vráť domov, ale pamätaj na moje slová. My dvaja patríme k sebe.“
Ostala som veľmi prekvapená. Z človeka, ktorý bol zahľadený sám do seba a nevedel nikdy vyjadriť svoje pocity to bolo krásne. Začala som plakať a dala som mu facku.
„To máš za to, že si sa vychrápal s modelkami!“
A hneď na to som mu dala tú najsladšiu pusu, akú kedy dostal.
„Budem ťa ľúbiť aj zajtra ráno!“ –povedala som mu so slzami v očiach. Znova som plakala.
Zas sedím v tej nesympatickej kaviarničke. No teraz, je to sympatická kaviarnička. Aby ste neboli zmätení, tak som naspäť na Slovensku. Vrátila som sa k Ivanovi. S Jurajom by to aj tak nevyšlo. A každopádne, Írsko je krajina, ktorá sa po čase ukázala, že ani tá nie je pre mňa. Ivanovi sa zasa začalo dariť. Takže náš byt na Kolibe nemusel predať. Keď som sa vrátila domov, tak v garáži stále rovnako stála moja audinka. Neverila som tomu. Ivan mi povedal, že veril, že ak sa jej ani len nedotkne, tak sa vrátim. Áno, vrátila som sa.
A tak tu opäť pijem frappé. Po pár rokoch strávených mimo Slovenska som sa vrátila do kaviarničky, ktorú som v podstate neznášala. Vrátila som sa preto, lebo som hľadala tú mladú mamičku. No nebola tu. Bola som celkom sklamaná, ale nedalo mi to. Keď som išla platiť k baru, tak som sa na ňu spýtala staršej pani. Bola to majiteľka a povedala mi, že „tá mamička“ tu ešte stále pracuje, ale len pondelky a piatky. Poďakovala som sa za informáciu. Rozmýšľala som, aký je to vlastne deň. Bol štvrtok.
V piatok ráno som vstala, naraňajkovala som sa a vyrazila s úsmevom do práce. Tento deň sa mi veľmi darilo a šéf, ktorý ma za môj útek do Írska znenávidel, ma znovu povýšil na tú istú funkciu. Znova mi veril. Kolegovci to nevedeli uniesť. Bola to čistá závisť. Často som spomínala na Írsko a na tých milých ľudí, ktorých som tam postretávala. Často mi aj chýbali, ale zrazu som mala pocit, že znova som doma tu, a že už nikdy nechcem nikam inam ísť. Už sa mi utekať nechcelo. Chcela som tu ostať už navždy s ním.
Tak a poobede som sa znova vybrala do spomínanej kaviarničky. Naozaj, prerobená bola krásna a útulná. Vždy plná. Keď som vošla, zacítila som úprimný a usmievavý pohľad z baru. Áno, bola to ona. „Tá mamička“ spred pár rokov. Bolo to presne 5 rokov, čo som nebola doma. Došla za mnou, vyobjímala ma a povedala mi, že ma tu každý deň čakala, aby mi mohla ukázať svadobný prsteň. Bola vydatá. Vydala sa za milého Slováka, ktorý bol už raz ženatý, ale zomrela mu manželka a na krku mu ostalo 2ročné dievčatko, o ktoré sa nevedel postarať a do decáku ju v žiadnom prípade nechcel dať. Bývali v 3izbovom byte v Dúbravke. Bola šťastná. Hovorila mi príbeh za príbehom. Stopla som ju, vypila svoje frappé a utekala som domov.
„Máme ešte veľa času. Pondelok dôjdem zas. Teším sa na teba.“ –povedala som jej a utekala domov.
Dnes bol totižto ten deň, keď mala dôjsť moja Julka naspäť z Írska. Vydala sa tam za Marca a mali už spolu 2 deti. Veterinu doštudovala a pracovala v tomto odbore. Darilo sa jej. A aj Marcovi. Pracoval ako burzový maklér.
Prišla z Írska na pár dní, aby nás konečne videla a vychutnala si nás. Po pár dňoch znova nadobudnutej rodinnej pohody bol čas jej odletu. Odchádzala a zároveň mi podávala darčekovú tašku so slovami:
„Teraz musí byť u teba. To šťastie patrí tebe. A ďakujem, milovala som ho a navždy budem..“ –nastúpila do lietadla a ja som sa veľmi rozplakala. Ivan stále nechápal. Ja, ako jej matka som vedela aj bez otvorenia, čo v tej taške je. Bolo tam to moje staré rozťahané, dotrhané tričko, ktoré som nosila ešte na strednej a vysokej.
Hneď ako sme došli domov som si ho obliekla. Voňalo stále po Julke. Začala mi veľmi chýbať, ale priala som jej ten najkrajší život. Vedela som, že v jej srdci aj s Ivanom stále a navždy ostaneme.
Sedím v práci. Celý deň makáme, nič nestíhame, šéf na mňa celý deň reve, že podklady na to a to už mali byť dávno na jeho stole, aby som zrušila tú a tú schôdzku, aby som presunula to a to.. mala som toho akurát tak dosť a znova ma napadlo, aké by to bolo znova utiecť, ale tentoraz do inej krajiny. Čo takto Ibiza?
Moje myšlienky vyrušilo pípnutie smsky:
„Budem ťa milovať aj zajtra ráno, keď sa zobudíš vedľa mňa v tom roztrhanom, starom, odpornom tričku, ktoré na tebe tak milujem.“

 Blog

12 0 0 0 0

Komentuj

11 komentov k blogu