Pozerám na oblohu a ľutujem, že dnes mračná zacláňajú hviezdam.
Prečo o existencii len rozmýšľam?Prečo ju práve teraz nevypĺňam?
Dám si slivkový koláč a naplním aspoň žalúdok.
Po chvíľke si opäť kladiem otázky.V hlave mám tak rušno,že sa mi akosi nedarí upriamiť pozornosť len na jednu myšlienku.Ani neviem, na ktorú by som mala a tak sa len nechávam unášať.Keby si vedela hrať na klavíri,hrala by som celý deň.Od rána do večera.Nežne by som sa ho dotýkala,počúvala ho a bola by som vypočutá aj ja.Ale neviem.A tak mi ostávajú štetce-moji starí známi.Rada sa k nim vraciam, no dnes na nich nemám náladu.Spájajú sa s nimi farby a práve tie teraz nepotrebujem.Oprášim svoje ďalšie ja,vytiahnem biele kimono,opasok,vlasy zviažem do uzla.Tá vôňa mi to všetko pripomína.To bola doba.Práve tie karatistické časy boli obdobím,keď som sa spoznávala.Chýba mi to.Teraz sa spoznávam len tým,že sa pozerám do zrkadla.A nie do hocijakého!Dennodenne hľadím do tváre ostatných ľudí.Čítam v nich ako v otvorených knihách,či ich poznám a či nie.Je to tá smutnejšia možnosť,pretože každá chyba nesie na svojom chrbáte batoh plný nepríjemností.
Konečne je koniec víkendu.Nech to znie akokoľvek čudne,vravím to.Zajtra príde nový deň,toľko nenávidený pondelok.A ja budem žiť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár