Niekedy sú rozhodujúce malé chvíle. Práve ten nedostatok času je náš najväčší nepriateľ. Núti nás vzdať sa bez boja, len tak utiecť a skryť sa do bezpečia. V daný moment nie je nič ľahšie, ako ukázať problému chrbát a vykročiť ľahkým krokom do neznáma, netušiac, aké hriechy sme napáchali. Čoho všetkého sme sa vďaka strachu a nerozhodnosti dopustili? O čo všetko sme prišli? Častokrát si takéto počínanie nevieme odpustiť. Ľutujeme a preklíname chvíľu, počas ktorej sa to všetko stalo. Deň, v ktorý sme boli zbrklí, buchli dverami a o nič viac sa nestarali. Väčšinou si chybu uvedomíme hneď, inokedy až po istom čase, no nikdy nie je cesty späť. Vždy je šanca opravy, ale tá je komplikovanejšia než sa na prvý pohľad zdá.
Po každej chybe, nedorozumení, či hriechu sa poučíme a veríme,že niečo podobné už nikdy nevyvedieme. Znova sa mýlime. Dopúšťame sa toľkých omylov, až je ťažké uvažovať, ktorý je najzdrvujúcejší. Aj napriek tomu všetkému - dvakrát do tej istej rieky nevkročíš, a tak je každé zlyhanie originálne.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
adsy
5. 5.mája 2011 17:41
Odvaha sa skrýva v srdci. Zbabelo utiecť, obísť problém je príliš jednoduché, až priveľmi jednoduché. Cesta, ktorá je bez prekážok určite nikam nevedie, teda vedie, priamo tam kam sa nechceme dostať. Ľudia dnes až príliš často obchádzajú problémy z myšlienkou, že to sa nejako vyrieši samo. Ale samo sa nikdy nič nevyrieši. Boja sa, boja sa úplne zbytočne. To čo si o nich pomyslia druhý je často omnoho dôležitejšie ako to, aby konali správne. Taktiež snaha nevidieť ako druhý trpia a potrebujú pomoc. To je o sebeckosti a taktiež o strachu, strachu o seba samého.
Napíš svoj komentár