Chcem sa vypísať, nech mám pokoj, musím tie pocity zo seba dostať von, pretože mám pocit, že nedokážem ďalej triezvo uvažovať, ak budem nimi naďalej zväzovaná. Sú to vlastne aj myšlienky, ale aj keď sa naozaj snažím, neviem ich opísať, aby ich ľudia pochopili, tak ako ich vidím, cítim.
Po tej udalosti, hneď som vedela, že sa niečo vo mne pohlo, zmenilo. Teraz konečne postupne prichádzam na to čo.. Zmenila som sa trocha vo vnútri a prišla som na závažné veci.
Existencia a bytie ako také nemá vyznám. My všetci, všetko čo sme vybudovali je absolútne bezvýznamné. Chcem to vyjadriť lepšie, ale mám zviazané ruky. Nejde to. Nemá význam, ak nežijeme nekonečne. Keď zomrieme, upadneme do spánku, ktorý trvá navždy. Tak to vidím ja. Nemám pocit, že by existoval Boh alebo niečo podobné. Skrátka nič, niečo na princíp bezvedomia, kómy, lenže z tejto sa už neprebudíte. Skrátka, na čo dostaneme to úžasné právo žiť, so všetkým čo k tomu patrí, keď vieme, že jedného dňa nám to bude odobraté? Je to krutá myšlienka.
A po tej udalosti, som si uvedomila aký je život krehký, ako veľmi si ho cením, ako o neho nechcem prísť, ako sa teraz bojím. Ak si plánujem zajtrajšok, budúcnosť, už len mesiac dopredu, zarazím sa a zľaknem sa. Ale veď...neviem či tu vôbec ešte vtedy budem. Ja sa naozaj bojím, nechcem upadnúť do nekonečnej tmy. Uvedomovať si ju síce nebudem, ale.
Nechcem prijať ten fakt, že to skončí, všetky životy skončia. Realita prestáva dávať ten význam, čo som tam videla pred tým.
Schéma života bývala jednoduchá. Pracovať pre to, snažiť sa, niečo dokázať, niečo priniesť iným, čo sa bude šíriť ďalej a urobí ostatných šťastných. Ale veď na čo. Oni zomrú, zomriem ja, raz zomrie každý. Všetci budeme len akási hmota alebo niečo, respektíve nič. Už nebudeme mať spomienky na krásne veci, tie máme, len počas krátkeho obdobia kým žijeme.
Cez toto všetko, nie som v depresií, ani nejaké psycho. Iba som to potrebovala napísať.
Bodka.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár