Ráno som vstala typické stredajšie ránko. Ani som neustlala postel lebo sa mi maximálne nechcelo. Osprchovala som sa, mamka mi pripravila raňajky a najedla som sa. Po výdatných raňajkách (cereálie) som sa odpratala do kúpelne. Ako každé dievča som sa musela upraviť na cestu do školy. Veď predsa nechcem aby sa ma ľudia ľakali(čo je pomerne časté) tak som zaliezla do svojho \\\"salóniku\\\". Po necelej pol hodke som vyliezla a nahádzala som si veci do tašky. Mamka mi doniesla desiatku a pitie. Klasické ráno. Ledva som stihla na bus (ide mi rovno ku škole). Zadychčaná som bola nalepená na dverách autobusu a pritom sa modlila aby sa náhodou neotvorili inač by som cestovala zavesená za dvere. Nejako sme sa dotrepali ku škole, čo ma dosť prekvapilo, hlavne keď som tam bola načas(ja nikdy nestíham a vždy prídem asi o minútu keď nie viac po zvonení). Utekala som do šatne zložiť si kabát a dávala som si hore po schodoch a do prístavby. SJL- teda naša tradičná prvá hodina slovenčiny, literatúry, s našou triednou. Fakt sranda profka. Hlavne keď sa rozčuľuje. Vtedy sa naša profesorka triedna \\\"rozšantí\\\" a melie na nás výrazy, ktorím nerozumieme hlavne preto, lebo nevieme či je to po slovensky alebo po maďarsky. Spája to. ( ) No jednoducho, pokračujem. Dobehla som pred učebňu, dvere boli zavreté, asi už je dnu. Rozhodla som sa, že sa ospravedlním kvôli kľúčom od šatne, že som ich nevedela nájsť. Otvorím dvere, pozrem za katedru, tam nikto. Tak som sa milo pozdravila ako každý deň na celú triedu(asi im to dosť lezie na nervy) a hľadala som si miesto na sedenie. Lebo moja drahá spolužiačka ma podsadla. Sadla som si do stredného radu, sedela som sama, nevadí. Prišla triedna a oznámila nám, že bude chodiť inšpekcia po škole, a tak sa máme správať slušne a máme si dať dokopy zošity. Ja samozrejme nemám nikdy nič dopísané a jediné celkové poznámky mám asi z ekonomiky. Ubiehali nám hodiny ako voda, ani som si nevšimla a už bola veľká prestávka. Z ničoho nič, keď sme mali baby v zadu kozmetickú chvíľku, naklusal nejaký divný chlapík do triedy a zhromažďoval nás aby sme si ticho sadli a počúvali. Začal nás oboznamovať s rôznymi študijnými pobytmi, ktoré pomôžu škole získať všakovaké uznania a všeličo iné. To nikoho nezaujalo. Kým nepovedal, že na takýto študijný pobyt môžu ísť maximálne 10 z jednej školy a môžu si zobrať jednu osobu. Z našej triedy vybral dvoch. Mňa a ešte kamošku Timku. Náhoda jak sviňa ale aspoň, že nešla jedna z nás odveci z dakým druhým. Ten týpek si nás vzal počas 6 hodiny do kancelárie riaditeľa, kde sme sa stretli z ďalšími žiakmi ktorých vybral náhodným matematicko-fyzikálnym výpočtom. Vysvetľoval nám, že MY ideme na študijný pobyt na dva mesiace a to počas školy. Mohli sme si vybrať z krajín do ktorých pocestujeme. Z každej triedy ktorý vybral si mohla dvojica vybrať lístoček a na ňom krajinu, do ktorej ide. Boli tam Veľká Británia, Francúzsko, Nemecko, Španielsko, Singapur, Japonsko a Austrália. Ja s Timkou sme sa chceli uchopiť Japonska, ale poradie bolo náhodné podľa toho, kto si čo vybral. Timka išla predo mnou, vybrala si Japonsko. Mala neskutočné šťastie!! Predo mnou boli ešte dvaja a ja som sa modlila aby si ho nevytiahli. Jedno dievča si vybralo Austráliu a chalan si vybral Nemecko. Išla som posledná a ostali na mňa Španielsko, VB a Japonsko.
Ani neviem ako ale nejakým pričinením vyššej moci som si vytiahla Japonsko! BOŽE POLETÍME DO JAPONSKA! ČO TY SI?! JA ZDOCHNEM! Môj sen sa mi splnil!! Ani som neváhala a hneď som schmatla Timku a bežali sme do triedy, kde sme na celé ústa zvrieskli, že ideme do Japonska. Všetci sa nám smiali, nikto nám neveril. Čo?! Čo ty si?! A ešte sme si mohli zo sebou zobrať aj priateľa poprípade rodinu(ale lepší priateľ, s ním budete aspoň trčať v škole a bude haluz). Timka išla domov asi si pobaliť veci, na druhý deň podvečer sme odchádzali. Myslím, že to bolo okolo pol 6? Nie som si istá. Ja som tiež trielila ale nie domov ale za svojou polovičkou (Dušankom) do školy, vtrhla som ku nemu do triedy a povedala, že ide okamžite so mnou lebo zajtra odlietame. Zlatko totál vyhuk na tvári.
-Hej davaj ideme hneď teraz. Ideš sa pobaliť, najnutnejšie veci čo ti treba a prespíš u nás ocko nás zanesie potom na letisko. Zajtra ne ideš do školy.
-Čo?! ČO TY SI?!!! Si robíš prdel?! A kam ideme? A..a...
-Cestujeme do Japonska na študijný pobyt ja a Timka sme si vytiahli obe Japonsko a tak letíme spolu a môžeme si vziať jednu osobu zo sebou. Ja beriem teba!
-Čože? To ako fakt hej?
-Hej, hej len poď lebo toho musíme veľa stihnúť.
Prišli sme k nemu a on sa hneď pustil do balenia najpotrebnejších vecí. Doma mal oboch rodičov a tak zatiaľ, čo on balil ja som všetko vysvetľovala. To mi ale dalo práce im to vysvetliť. No keď sme konečne \\\"dobalili\\\" vybrali sme sa ku mne. Prišla som domov, doma bola iba mamka. Všetko som jej vysvetlila a aj to, že to je zadarmo, stačí ak si priplatím za poistenie. Mamka bola totálne v prdeli, až rozbila tanier. Pomohla mi zbaliť veci. Zbalili sme a ja s Polovičkou sme sa vybrali každý inde. On sa išiel ešte rozlúčiť s babkou a ja to isté. Všetci sme plakali, ale ja som bola šťastná. Splnil sa mi sen. Už bolo asi 10 hodín večer a tak sme šli všetci spať. Oco prišiel o 11. Keď mu to mamka povedala, zachoval sa ako otec a stál pri mne, že mi to prospeje(ja sa totiž snažím učiť japonsky . Ráno(okolo pol 10) sme sa zobudili. Ani neviem ako a prečo, ale rodičia mi dovolili spať s Dušankom v jednej posteli. Ten deň zbehol tak hrozne rýchlo, že sme sa ani nenazdali a už bolo pol 5 a my sme už išli naším autom na letisko. Keď sme sa tam stretli. Ja, Dušan, Timka a Zuzka(očakávala som, že ju vezme a naše rodiny a priatelia, a dokonca spolužiaci(niektorí). Tak som plakala, hroznééééé. Ani baby sa neubránili slzám a nakoniec sme všetci veľká masa ľudí plakali spolu. Už sme sa museli prichystať na let. Išli sme najprv do Londýna a z Londýna do Kyota. Prestupovačka a hodiny trávené na letisku, najhoršie čo som kedy zažila. Nakoniec som sa prebudila na to, že som v lietadle a kapitán zahlásil aby sme sa pripútali. Pristávame. Pristali sme!!!! Sme v Japonsku!!!!
Ožiarilo ma vychádzajúce slnko, ničo som nevidela....
Keď otvorila som oči, prebrala som sa vo svojej izbe a čumela na okno. Bol už obed a moje úžasné splnenie sna, bol len ďalší sen....
Ale raz sa mi to splní naozaj
Skutočný príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
sonet
9. 2.febuára 2009 16:55
ach jaj lasko raz to vijde milujem ta
2
cosii ja citam a rozmyslam ze preco ste ma nezavolali a na konci ze sen... dpc nech sa ti sny plniaaa!!!!!... ja chcem ist s vami ..a este japonsko... mam pichi, zozenieme sponzora
Napíš svoj komentár