Tečie prúdom... časť 1.

Doteraz sa na to pamätám, písal sa rok 1873. Presťahovali sme sa na vidiek do malej dedinky pri Londýne. Otec stratil prácu a tak sme museli opustiť mesto, aby sme aspoň ako-tak vyžili. Mamka vždy vravievala aby sme nikdy nestratili nádej, no zrejme ju vtedy stratila aj ona. Mala som dve mladšie sestry Hanu (8) a Ivett(16), a staršieho brata Simona (19), ktorý ako dospievajúci muž musel po otcovi prebrať rodinný statok. Ja a moje sestry ako typické ženy vtedajšej doby sme sa museli starať o domáce práce, rodinu, či dobytok a pomáhať tak hlave rodiny pri každodennej tvrdej práci. Naháňať dobytok a „chodiacu šunku“ sa možno teraz javí ako nehorázna zábava, no nás to živilo. Iba ja som sa vymykala štandardu, chcela som aby boli ženy rovnoprávne s mužmi a statočne som bojovala. Až kým nenastal TEN osudný deň.

Bol štvrtok, a ja si do podrobna pamätám ako ten deň prebiehal. Veď kto by si to nepamätal, to, čo sa mi stalo. Ráno sme všetci vstali o piatej, aby sme pomohli otcovi na statku a vypustili dobytok, nakŕmili zver a pomohli matke v kuchyni. Typické ráno. Už vtedy som vedela, že dnešný deň nestrávim na statku ale pôjdem si hľadať prácu do mesta, nejakú ozajstnú prácu, chlapskú prácu. Keď som sa vrátila do mesta pocítila som skutočný pocit domova, že niekam naozaj patrím, tu som doma. Nech som sa kdekoľvek spýtala na prácu vysmiali ma, že vraj ženy nepatria do práce, muži živia rodinu, žena sa o ňu stará. Po celodennom zháňaní práce som už bola vyčerpaná, hladná, smädná, špinavá, hlavne neúspešná a chcela som sa vrátiť domov. Keď z ničoho nič sa predo mnou zjavil chlapík. Mal prekrásne dlhé husté čierne vlasy, bledú pleť, ako keby nikdy nevychádzal na slnečné svetlo, hlboké oči v ktorých som sa takmer stratila, také boli čierne. Ten chlapík bol jednoducho stelesnením dokonalosti, ešte aj jeho oblečenie vyzeralo ako nedotknuté. Chcela som sa ho dotknúť, jeho čierneho kabátu, od úžasu som asi stratila hlavu, veď čo by ste aj čakali od sedemnástky ako ja, keď v tom ma chytil jemne za ruku a pobozkal mi ju. „Teším ma slečna. Som váš anjel, váš záchranca. A vaše meno je?“, povedal to tak vznešene a z jemným úsmevom na jeho perách, stratila som reč. Uklonila som sa a len zo mňa vypadlo „Da-da-daniela. To je moje meno! Ehm, aj mňa veľmi teší!“. Bola som vzrušením celá bez seba, na viac som sa nezmohla. Anjel, z nebies, len pre mňa, určite som padla únavou a toto sa mi iba sníva. No sen to nebol, holá skutočnosť. Vzal ma za ruku, jeho ruka bola hebká ako zadoček bábätka, ako keby nikdy nepracoval, a odtiahol ma niekam, ani neviem kde to bolo, pamätám si iba veľmi veľa schodov, ktoré akoby viedli niekam do podsvetia. Ako sa hovorí, na konci toho tunela bolo svetlo.

 Napínavý príbeh

2 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu