Ožiarilo ma to ako svetlo zo samotných nebies. ako keby ich stvoril sám Pán, medzi nimi a s „Anjelom“ po boku som si pripadala ako špina, odpad, niečo čo Boh stvoril, ale nespĺňalo to jeho očakávania a preto to dal bokom. Pochopila som prečo sa to volá „Raj“. Ďalšia sála, plná chlapov. Teraz som bola v raji ja. Predstavil sa mi ako „Diabol“. Jeho krása ma však viac ožiarila ako krása môjho anjela. „Tak dobre ostanem tu, ale nie dlho.“
Vtedy som si povedala, že to iba vyskúšam, ibaže to som nemala robiť, mala som ísť preč. Veci ktoré sa potom odohrali, ľutujem všetko! Mala som sa vydať za jedného remeselníka. Volal sa John K. Arnolds. Milý chlapík, pracovitý, jednoduchý muž. Mal však 28 a na mňa bol predsa len pristarý. Nechcela som si ho vziať, a ani som to neplánovala. Práve preto som bojovala za rovnoprávnosť žien a mužov. Povedala som si teda, prečo neskúsim niečo nové, a tak som prijala pozvanie „Diabla“. Jeho meno som sa tiež nikdy nedozvedela. V sále plnej chlapov rozmanitej kultúry, dokonalí jeden ako druhí. Povedala som si, že Boh stvoril manufaktúru ešte aj na mužov. Prešlo veľa hodín a ja som si počas tých hodín užívala svoje božstvo naplno. Neočakávala som, že sa to niekedy skončí. Mladík, volal sa Sergej, ukájal moje túžby tak ako som si ja priala. Nech som povedala čokoľvek, vykonal to bez mihnutia oka. Teraz nenarážam na žiadne úchylnosti. Vykúpal ma, osušil, upravil, dal mi najesť a robil mi spoločnosť. Bol dokonalý spoločník, ale aj keď bol dokonalý, ja som mierila do výšin. Chcela som „Diabla“, on bol dokonalý, ako výplod mojej fantázie. Mierila som vysoko, a tam som sa aj dostala! Nuž o tom neskôr. Moje zásnuby s Johnom sa v tej chvíli definitívne zrušili. Len John o tom ešte nevedel. Chcela som ostať v „Raji“ navždy. Keď som trávila čas s „Diablom“, keď mi ukazoval ako to majú zariadené a ako dlho to už majú bola som šokovaná. To tzv. podsvetie a tie nekonečné schody ktoré k nemu vedú sú vybudované od nepamäti. Vždy to však vylepšili. Čas predsa plynie neskutočnou rýchlosťou, a hlavne ak sa nachádzate práve na takomto úžasnom mieste. Ja som ho však musela opustiť a ísť domov. Pred tým som sa však ešte rozlúčila aj z mojím záchrancom „Anjelom“ , ktorý mi to všetko ukázal a taktiež z mojím sprievodcom „Raja“, úchvatným, zo snov dokonale vymodelovaným „Diablom“.
Prišla som domov neskoro v noci. Bolo už okolo desiatej, možno pol jedenástej. Ešte stále som bola v úžase s toho, čo všetko som zažila. Doma ma však také vrúcne privítanie nečakalo. Snažila som sa prikradnúť aby som ich nezobudila alebo poprípade nevyrušila. Z ničoho nič na mňa vyletela ruka, ktorá zasiahla moje líce ako padajúca hviezda zem. „Kde si sa túlala?! Vieš vôbec koľko je hodín?!“, zvrieskol na mňa otec. „Áno viem aký je čas, len som zháňala prácu v meste,“ ,ohradila som sa „a okrem toho na statku ma aj tak netrebalo, všetku prácu sme urobili včera a ešte dnes ráno!“. „Ty si sa úplne pomiatla?! A čo že si to vykonávala za prácu?! Ešte mi povedz, že sa s teba stala cundra!“, začala mama. „Aj keby sa zo mňa niečo také stalo vás to nemusí zaujímať, som už takmer dospelá a dokážem sa o seba postarať!“ Áno, viem, nemala som odvrávať, potom som to kruto oľutovala.
„Ak máš pocit, že si už dospelá prečo si nevezmeš Johna? On je muž, ktorý sa o teba postará a bude ťa živiť.“
„Mami, ty nevieš pochopiť, že ja nemienim žiť podľa niekoho a žiť ako domáca panička?! A mimochodom, Johna si nevezmem, ruším naše zásnuby!“, to som asi prehnala.
„Si schopná sa postarať sama o seba? Nepotrebuješ muža? Ak nič nechceš čo ti dávame, nechceš ani strechu nad hlavou, opusti prosím náš dom a už sa sem nevracaj!!!“ , povedal otec úplne rozzúrený, no tisli sa mu slzy do očí.
Bez slova som vyšla na poschodie, vzala prvý kufor, ktorý mi prišiel pod ruku, zbalila si náhodné veci zo skrine a pobrala som sa preč. Mama za mnou len plakala a braček ju len utešoval, aj sestry plakali a otec bol bez seba hnevom i smútkom. Ja som plačúc bežala preč, ani som sa neobzrela, len som chcela utiecť. Nemala som ciel cesty pretože som bola tak zmetená, že som ani nevedela kde som a už vôbec nie kde je „Raj“. Londýn má totiž veľa podobných uličiek, ktoré ku nemu viedli. Nič som nenašla, a tak po dlhom hľadaní miesta kde by som strávila aspoň noc som od únavy odpadla. Zobudila som sa a nemala som ani poňatia koľko bolo hodín. Nevidela som na oči, a tak som zaostrila a v mláke som zbadala muža. Predo mnou stál „Anjel“, opäť ma zachránil. Podal mi ruku. Svetlo z lampy ho osvietilo, až som mala pocit ako by som umrela a dostala sa do nebies. Pozdvihla som zrak a chytila ho za ruku. Vyzerala som asi ako nejaké chúďatko. Vlasy som mala úplne mokré a šaty premočené, našla som sa totiž sediac v mláke. Premočenú a dobitú ma vzal a odviedol niekde do krčmy, nejakého podradného motelu. Čudovala som sa, prečo ma nevzal do „Raja“. „A prečo sme tu, prečo sme nešli do „Raja“?“, spýtala som sa prekvapene. Z ľahkosťou mi odpovedal: „Bohyňou sa môžeš stať iba raz a na chvíľu..“ zapichol do mňa pohľad a potom povedal, „..Alebo ním budeš naveky! Chcela by si byť Bohyňou?!“. Začudovane som na neho pozrela, „Prečo?“. Začal mi rozprávať staré báchorky o upíroch, že existujú a že majú vlastné spoločenstvo. Opisoval mi aký je ich „život“ perfektný, že sú nesmrteľný apod. Podrobne opisoval ako sa dá stať upírom a ja som ostala v nemom úžase. Vždy som vlastne túžila po niečom takom. Keď mi oznámil, že aj on je upír a že tí ľudia tam dole ktorých som videla sú upíry, zatúžila som po tom. Síce som bola vydesená, ale vedela som, že niekde v hĺbke som predurčená sa stať jednou z nich! Povedal, že ak sa stanem aj ja upírkou, nebudem sa musieť zaťažovať nad tým, či zomriem, či som zraniteľná a ako zomriem. Povedal mi všetky klady, no nie zápory a ja som mu na to naletela. Po šálke čaju nad ktorou mi to všetko vyrozprával sa ma spýtal či sa chcem k nim pridať, ale neopýtal sa ma to priamo. Sama som sa ho na to musela opýtať. „Anjel“ mi na to odpovedal, „Samozrejme...Môžeš sa ňou stať, je akurát pol hodina do polnoci. Obrad sa už začal. Čakali sme totiž, že by si sa ku nám pridala.“ „Ale ako ste mohli..?“, „Jednoducho! No ničoho sa neobávaj. Budeš musieť ale zomrieť.“, povedal to tak ukľudňujúco, že som v sebe nepocítila štipku strachu. Dal si ešte jednu Whisky a pobrali sem sa.
Pokračovanie nabudúce...
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár