Tečie prúdom... časť 4.

V minulej časti:
Veci ktoré sa potom odohrali, ľutujem všetko! Mala som sa vydať za jedného remeselníka. Volal sa John K. Arnolds. Milý chlapík, pracovitý, jednoduchý muž. Ja som mierila do výšin. Chcela som „Diabla“, on bol dokonalý, ako výplod mojej fantázie. Mierila som vysoko, a tam som sa aj dostala! Moje zásnuby s Johnom sa v tej chvíli definitívne zrušili. Len John o tom ešte nevedel. Chcela som ostať v „Raji“ navždy. Prišla som domov neskoro v noci. Z ničoho nič na mňa vyletela ruka. Pohádala som sa z rodičmi a opustila domov. Nemala som ciel cesty pretože som bola tak zmetená. Keď som od únavy odpadla.Nevidela som na oči, a tak som zaostrila a v mláke som zbadala muža. Predo mnou stál „Anjel“, opäť ma zachránil. „Bohyňou sa môžeš stať iba raz a na chvíľu..“ Začal mi rozprávať staré báchorky o upíroch, že existujú a že majú vlastné spoločenstvo. Opisoval mi aký je ich „život“ perfektný, že sú nesmrteľný a pod. Povedal mi všetky klady, no nie zápory..„Jednoducho! No ničoho sa neobávaj. Budeš musieť ale zomrieť.“, povedal to tak ukľudňujúco...




Šli sme tými nekonečnými schodmi priamo do „Raja“, kde už mali všetko prichystané. Z krásneho, svetlom a hodvábom preplneného miesta sa stalo tmavé, okultisticky a záhadne vyzerajúce miesto. Behal mi mráz po chrbte, cítila som taký chlad keď sme tam vošli. Ľudia, tí ktorí ma fascinovali tým, ako na nich priliehali hodvábne šaty zmizli. Namiesto nich tam stáli upíry, oblečení v čiernych habitoch s kapucňami na hlave. Nevedela som kto ma to obklopuje, len som mala ten pocit v bruchu ako keby mi v ňom lietali motýle. Iba jeden jediný človek ktorý bol v červenom habite, stál uprostred kruhu ktorý tvorili upíry. Bol to „Diabol“. Jeho výraz v tvári bol desivý, bolo z neho cítiť pach krvi, cítila som z neho jeho hlad po krvi. Vystrašilo ma to, no môj anjel sa na mňa len pousmial anjelským úsmevom a jeho pery len povedali „Choď..“. Tak som šla. Obzerala som sa po habitoch, ani jeden sa nepohol, všetky sa dívali na zem. Neveriacky som pristúpila k „Diablovi“. Z ničoho nič zvrieskol „Smrť!“. Odrazu sa habity pohli a každý člen kruhu do mňa hodil dýku, nôž, vidličku, čo im prišlo pod ruku. Hrozná bolesť!!!! A tá krv ktorá sa zo mňa valila, ani som netušila, že mám v sebe toľko krvi. Spadla som do svojej kaluže krvi, od bolesti som nevedela vydať ani hlásku, len som sa tam zvíjala. „Diabol“ sa nado mňa nahol, kľakol si do krvi a napil sa z nej. Z mojej krvi!!! „NIEEEEEE!!!!“, bolo to posledné čo som zo seba vedela vydať, už som sa len dívala. Kruh okolo mňa sa začal zužovať a upíry sa vrhli na krv. Niektorí ju olizovali zo zeme a iní zasa olizovali mňa. Mala som pocit, že už vo mne nezostala ani kvapka krvi. Na tej lesknúcej sa dlážke som ležala ja, no z kaluže krvi už nič neostalo, len samé šmuhy po rukách tých hladných krkov. „Anjel“ sa len díval, ako by sa ho to netýkalo. No vtedy podišiel ku mne a povedal „Teraz som tvojím stvoriteľom, Anjelom strážnym a budem aj ten ktorý ťa jedného dňa zbaví tvojho nekonečného života.“. Keď to povedal, tisli sa mi slzy do očí. „Teraz sa z tvojej krvi ja napijem, a ty sa napiješ z mojej.“ Len som kývla a rozplakala som sa. Hodiny bili dvanásť a „Anjel“ sa napil z mojej krvi tak, že už vo mne takmer nič neostalo. „Teraz sa napi ty zo mňa.“, povedal milo. Znelo to tak “romanticky“, škoda len že som bola na pokraji smrti. Podrezal si krk, objal ma a pritisol mi hlavu ku krku, prikázal mi aby som pila. Bol to úžasný pocit. Jeho krv chutila sladko, bola ale tak chladná až ma z toho boleli ďasná a zuby. Napila som sa a cítila som sa hrozne unavená.

Keď som sa ráno prebudila, bola som oblečená do červenej hodvábnej košieľky. Baldachýn sa ku mne skláňal z postele a navodil dojem útulného prostredia. Všetko okolo mňa bolo očarujúce, ako z rozprávky. Na stene boli obrazy a všade bolo veľa zrkadiel. Celá moja izba bola zladená v červeno-čiernej kombinácii. Okná boli zakryté dlhými čiernymi záclonami, ktoré siahali až po zem. Bola som šťastná. Z ničoho nič mi vtrhol do izby neznámi chlap a vystrelil na mňa z pušky. No aj keď ma zasiahol, zranenie som nepocítila. Bol to zvláštny pocit, mala som potrebu zvíjať sa od bolesti ale nič. V tom prišiel „Diabol“, sotil toho chlapa obrovskou silou o stenu tak, že chlapík mal minimálne nohy a ruky dolámané, no ten sa len tak zdvihol a odkráčal. „Diabol“ si ku mne sadol pohladil ma po tvári pobozkal ma na čelo a pozval ma na raňajky. Od doby čo som “zomrela“ prešli dva dni a dve noci. Neuvedomila som si, že som bola mimo takú dlhú dobu. Spomenula som si na rodinu, a na to, či o mňa majú strach. Na raňajky sme ako rodina jedávali všetci spolu. Inak tomu nebolo ani v mojej novej rodine. Upíry sú si rovní a nie je medzi nimi žiaden rozdiel. Iba „Anjel“ a „Diabol“ mali čestné miesta. Obaja sedeli na čele stola. Všetci upíry sedeli spolu za jedným stolom, dosť neobvyklý pohľad. Viac ako 100 upírov pri jednom stole. Naskytlo sa mi niečo nezvyčajne fascinujúce. Po osviežujúcich raňajkách som sa pobrala do svojej izby a prezliekla som sa do nádherných šiat, krásne červené dlhé čipkované šaty z čiernym lemom. Čierne topánky a čierny slnečník sa ku tomu perfektne hodili. Keď som sa obliekala niekto zaklopal na dvere.
„Vstúpte!“
„To som len ja Daniela.“, bol to „Diabol“.
„Kam si sa vybrala? Myslel som si, že čas budeš tráviť so mnou.“, vyzeral naozaj prekvapene keď to hovoril.
„Idem sa pozrieť na svoju rodinu, ak chceš môžeš ísť so mnou, budeme aspoň spolu.“, pousmiala som sa a vzala ho za ruku.
Cestou cez mesto som bola pyšná a zároveň tak neuveriteľne šťastná. S „Diablom“ sme vyzerali ako dokonalý pár. Ženy mi ho závideli, až od nej menili farbu do zelena. Veď kto by sa čudoval. Prekrásny mládenec, vyzerá schopne a jeho čierny kabát s čiernym cylindrom na hlave mu dodávali ešte šarm na viac. A muži? Tí na mňa pozerali ako na bohyňu, ako na zjavenie. Vyzerala som ako dáma z vyšších vrstiev. Cítila som sa ako niekto. Tá panička, na ktorú som sa hrala, sa skrývala pod čiernym čipkovaným slnečníkom. Vznikla som z ničoho, z nuly na sto za sekundu ako sa vraví. Cítila som ako na moju bledú pleť dopadal slnečný svit tak, že ma z toho až pálilo po celom tele. Bola som oprávnená členka našej „rodiny“ upírov, a pociťovala som to doslova na vlastnej koži. Ako sme tak išli cez mesto, zastavilo nás malé dievčatko. „Ahoj teta, nemáte pre mňa a moju sestričku aspoň pár centov?“, povedalo dievčatko. Skutočný hlad a bieda vládli v meste, len som si to nevšimla. Chcela som jej dať aspoň tých pár centov, ale „Diabol“ ma predbehol. Nasypal do jej malej rúčky drobné a jej sestričke dal sladkosti, neviem z kade ich vybral. Dievčatká celé šťastné ho objali. Pousmiala som sa a dala mu bozk na líce a dievčatku som dala ešte päťlibrovú bankovku. Vzali sme si jeden z kočov, ktoré bežne stáli na námestí. Zviezli sme sa až ku statku mojich rodičov. Kočiš nás vyložil takmer pred vstupnými dverami. Nesmelo som vykročila ku dverám a zaklopala som. „Diabol“ ma chytil za ruku, akoby cítil, že mám strach. V tom mi otvorila moja malá sestrička Hana. Ako náhle ma spoznala skočila na mňa a objala ma tak, že som už nevládala ani dýchať. Bola som neskutočne šťastná, že som opäť doma. Vošla som dnu a Hana mi zatiaľ porozprávala, čo všetko sa stalo potom, čo som opustila dom. Otec sa psychicky zrútil a náhle vážne ochorel, matka sa nedokáže postarať o celú domácnosť a o otca. Nemá dostatok financií na zaplatenie lekárov a liekov, ktoré sú pre otca smrteľne potrebné. Sestry pomáhajú ako sa len dá a brat prebral zatiaľ funkciu po otcovi. S „Diablom“ som sa išla pozrieť na otca. Už nad ním stál kňaz a zrejme vykonával posledné pomazanie. Začala som plakať ako malé dieťa, podišla som ku otcovi a sadla si na posteľ. „Dieťa moje vrátila si sa mi. Som taký rád, že si späť.“, zakašľal a pokračoval ďalej tichým hláskom, „Opeknela si nám, vyzeráš ako skutočná dáma, a ten mladý muž čo stojí vedľa teba je kto?“. „Volá sa Richard, otec. Je to môj priateľ, veľmi mi pomohol.“ „Veľmi dobrý chlapec, slušne vyzerá.“, dodal otec. „Ďakujem, Vám pane.“, pousmial sa „Diabol“. „Len sa mi o moju najstaršiu dobre postaraj, lebo si ťa nájdem v pekle.“, rozosmial sa otec, no jeho smiech už zasiahla choroba. „Nebojte sa pane, budem ju strážiť ako oko v hlave. To Vám sľubujem!“, odpovedal „Diabol“. Ja som sa iba bez slov prizerala ako môj otec umiera. Posledný krát som zovrela jeho ruku. Otec mi odhrnul vlasy z tváre utrel slzu, a to bolo posledné čo urobil. Opustil nás. Ja som neplakala, ja som revala! Ronila som a ronila slzy ako hrachy. „Diabol“ ma zovrel v náručí tak silno. Určite vedel ako mi je. Objala som ho a vtedy, pri tej chvíli som ozaj pocítila, že pri mne je človek, ktorého potrebujem mať pri sebe. Musím ho mať pri sebe navždy!




Pripravuje sa pokračovanie..

 Napínavý príbeh

2 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu