Bola sobota ráno. Ako obvykle, keď som nemusela vstávať do školy, vstala som skoro. Ako veľmi to nenávidím. Pomaly som sa postavila a pohla smerom k zrkadlu. Pozrela som doň. Moje vlasy boli, ako inak, celé pomotané a strapaté. Pomalými pohybmi som si ich rozčesala a upravila do drdola na hlave.
Zaškvŕkalo mi v bruchu....
Očkom po ňom hodím a potom vzdychnem. Pomaly odídem s izby, zídem dolu po schodoch.
Doma nie je nik – ostatne ako vždy. Začala som bývať sama v deň keď som oslávila 15. Našim to nevadilo, bolo im to jedno. Jediné, čo pre mňa robili bolo, že mi posielali peniaze na nájom a aby som mala s čoho kupovať potraviny...
Presuniem sa ku chladničke a nazriem do nej...Je takmer prázdna. Zase... vytiahnem zvyšky chleba a šunku....na dve zahryznutia sa tohto pokrmu zbavím.
Pomaly sa oblečiem a odchádzam do obchodu nakúpiť zásoby.
Môj život bol v poslednej dobe monotónny. Ráno vstanem, najem sa idem do školy alebo zostanem doma a sedím za počítačom a strávim tam celý deň. Obedy si varím sama a večere detto. Ani som nečakala, že sa to bude meniť. Ako strašne som sa len mýlila....
Keď som sa vrátila z obchodu, uvarila som obed. Tak akurát pre jednu osobu. Sadla som si za počítač a začala prehľadávať stránky. Ako prvú som zapla youtube.com, a pustila si pesničku, na ktorú som narazila už minule. Bola pekná rytmická a chytľavá. Ako druhú stránku som otvorila google.sk a naťukala: Nadprirodzené bytosti.
Milujem Elfy, Pegasy, Víly, čarodejov a iné bytosti o ktorých si ľudia myslia, že nejestvujú. Ja som však iného názoru. Tieto bytosti tu určite sú, len sú schopné sa tak maskovať a ukrývať, že ich ľudské oko nedokáže nájsť ba ani zazrieť. Avšak ani som netušila, že sa to stane...mne...to vôbec nie. Keby som len vedela, čo všetko sa cez túto zatiaľ obyčajnú sobotu stane a aké veľké bremeno budem nosiť, spolu s tajomstvom, ktoré nie je len tak ľahké udržať.
Práve keď som pozerala na obrázok krásneho veľkého Pegasa a na ňom celkom nevinne sediacom Elfa, som začula jemné klopkanie.
/Kto to môže len byť? Žeby zo školy? Nemožné....Ale kto potom?/ rozmýšľala som cestou ku dverám. Odpovede sa mi dostalo hneď, ako som otvorila dvere.
Zostala som stáť a nehybne civieť na to čo predo mnou stálo. Nemohla som uveriť vlastným očiam.
Dlhý, celkom nenápadný, čierny kabát, vysoké čierne čižmy a dlhé uši. DLHÉ UŠI!
O krok som cúvla. Predo mnou stál pravý a nefalšovaný Elf. Žena...lepšie povedané.
Po chvíľke, keď som sa spamätala s prvotného šoku, som sa spýtala, so stiahnutým hrdlom a trocha priduseným hlasom.
“Eh, môžem...môžem vám nejako...pomôcť?“
Neznáma prikývla a ja som ju pustila dnu. Neznáma vošla a sadla si do kresla na ktoré som jej ukázala.
“No...toto je pre mňa rovnako nezvyčajné ako pre teba, Jene Nowonderová.“ Začala pomaly. Zatiaľ som zachovala pokoj i keď poznala moje meno. “Volám sa Valéria VonDeGraudová. Asi ma nepoznáš a netušíš čo tu pohľadávam. Dovoľ mi to vysvetliť pekne po poriadku. Na úvod je mi ľúto, ak som ťa vydesila.“ Povedala a čakala na moju reakciu. Jemne som prikývla, na znak toho, že síce ma vydesila ale je to v poriadku a na znak toho, že môže pokračovať. Valéria sa teda nadýchla a spustila svoj príbeh, pekne od začiatku...
“No iste vieš, že jestvujú rôzne druhy či už ľudí, zvierat, bytostí. To čo si možno nevedela, že aj rôzne druhy svetov. Teraz tým nemyslím nič poetické.“ Pozrela na mňa, no ja som len ticho počúvala a nemala v úmysle ju prerušiť. Pochopila a pokračovala v rozprávaní. “Svet s ktorého pochádzam ja, sa volá Olpall. Olpall nie je ako iná planéta ako Pluto alebo Saturn. Je to niečo ako iná dimenzia. Nachádza sa presne tu len inde ak vieš čo myslím. Kedysi sme žili s Vami ľuďmi ale potom nás ľudia zradili a začali nás loviť. Vtedy sme sa po prvý raz dostali na Olpall, ktorý sa stal naším domovom.
Vtedy vznikla povesť, že raz keď sa Olpall dostane do nebezpečenstva, príde ľudské dievča menom Jane Nowonderová, a pomôže nám. Teraz nadišla tá chvíľa a ja tu...sedím a snažím sa ťa požiadať o pomoc, ktorú nám môžeš poskytnúť len ty.“ Valéria sa na mňa otočila zo slzami v očiach. Nemohla som povedať nie. Po prvé na toto sa odmietnuť nedalo a po druhé som to ani nechcela. Konečne sa mi splní sen. Vtedy som si však uvedomila jednu vec.
“Ja...ja by som veľmi rada pomohla ale...neviem ako. Nemám nič čím by som mohla..“
“Vnútorná sila človeka, je mocnejšia ako všetko zlo na tomto svete.“ Povedala.
“Ale...nie som si istá, či len to pomôže. Ale budem robiť, čo budem môcť.“ Povedala som odhodlane, neskrývajúc to nadšenie ktoré sprevádzalo toto rozhodnutie.
Valéria sa postavila a pohľadom mi poďakovala.
To skôr ja som mala ďakovať jej....alebo nie?
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
Skutočne by to chcelo trocha rozsiahlejší úvod, ale inak super nápad.
Napíš svoj komentár
osobne mi tam chýba dlhší úvod, všetko je tam strašne odrazu... no možno za to môže iba môj zvyk sa rozpisovať ako blazon