Keď som sa pobalila a posledný raz pozrela na to, čo zanechávam za sebou, vzpriamila som sa a pozrela odhodlane na Valériu. Posunkom, neschopná slov som jej naznačila, že som pripravená.
Elfka sa prudko otočila a niečo zamumlala zvláštnym jazykom. V tom sa zjavili dvere priamo pred našimi očami. Boli priesvitné ako zo skla. Valéria sa pohla a otvorila ich, posunkom mi naznačila, že ju mám nasledovať. A tak som aj urobila.
Keď som prechádzala cez dvere mala som taký čudný pocit. Ten pocit sa nedá opísať. Bolo to akoby som prechádzala cez želatínovú vrstvu v ktorej boli zmiešané pocity viny, šťastia, hnevu, ľútosti, strachu a mnoho iných. Boli to veľmi silné pocity.
Hneď ako som sa dostala na druhú stranu uľavilo sa mi. Tie pocity zmizli a zasa som to bola ja iba s mojou radosťou.
Poobzerala som sa dookola a to čo som uvidela mi vyrazilo dych. Tu boli skutočne všetky bytosti ktoré som milovala. Podvedome už dávno, no teraz som to vedela naisto.
Všetci sa pozerali na mňa. Najprv mi to bolo trocha trápne, ba cítila som sa nepríjemne, ale potom som si zvykla, veď aj ja som tak pozerala na nich. Vzpriamila som sa a odhodlane som sa pohla za Valériou, ktorá už stála pred nejakým domom.
“Už ťa očakáva, len zaklop a vojdi. Ja počkám tu.“ Toto ma trochu znepokojilo.
/Mám tam ísť sama?/ prebleslo mi mysľou a nachvíľu som zaváhala. Zaklopala som a otvorila dvere.
Vstúpila som a poobzerala som sa dookola. Pri stole stáli dvaja muži. Jeden starý a jeden....Ježiš Mária. Zabudla som na ňom oči. Asi to vycítil a otočil sa. Div že mi oči nevypadli. Mladík sa zamračil - asi nebol nadšený tým, že som tam došla - a rýchlou chôdzou odišiel s miestnosti. Pozerala som vzpriamene a vôbec som sa za ním neotočila. Podišla som k starému mužovi, ktorý zostal v miestnosti.
“Ospravedlňujem sa. Asi som vás vyrušila. To mi je ľúto. Ja....ja som Jene Nowonderová. Priviedla ma Valéria VonDeGraudová....“ viac som nestihla povedať. Prerušil ma.
“Viem kto si a viem prečo si sem prišla a som ti za to veľmi vďačný...Tu máš toto si obleč.“ Podal mi oblečenie ktoré bolo podobné ako to čo tu nosili a potom dodal:
“Teraz prosím ťa ešte poď ku tomuto zrkadlu – je to zrkadlo duše, moci a pravdy.“ Podišla som ku nemu a videla som v svojej ruke meč na ktorom boli krištále a naokolo celý žiaril a všetky živle krútiace sa okolo mňa. Potom som cítila akoby som niečo ťažké držala v ruke. Pozrela som na ňu a....to som nečakala. Zľakla som sa tak, že som ten meč, ktorý bol teraz naozaj v mojej ruke, pustila na zem.
“Čo to do pekla....?“ práve táto veta bola mojou reakciu na ten meč.
“Nemôžem....nemôžem tomu uveriť. Skutočne je to pravda. Už len tvoj výzor a teraz aj toto...“ starec zazeral na meč. Potom sa spamätal a doniesol dosť staro vyzerajúcu stránku papiera. Na tomto papieri bola akási kresba.
Pozrela som sa bližšie, pozornejšie...
Na obrázku bola akási postava...moment!....ono to som bola ja! Malo to na sebe tie isté veci ako ja...malo to ten meč...malo to moju tvár....
Pozrela som na starca, ktorý sa už chystal odísť s tohto príbytku, nakoniec sa pri dverách otočil, a pozrel na mňa.
“Počkaj tu. Hneď som tu...len...počkaj prosím...“ povedal a pritom vyzeral prekvapene, ba zmätene. Na toto som len prikývla.
Keď bol starec preč zosypala som sa. /Čo sa to deje? Prečo som na tom starom papieri? Ja ...neviem...neviem čo mám robiť. A čo ten meč?/ hlavou mi hýrilo množstvo myšlienok, ale pri tejto som sa stopla.
Pozrela som na meč. Stále žiaril...
Povzdychla som si. Zobrala som veci čo mi dal starec a dala ich ne seba. Chcela som prísť na iné myšlienky.
Ešte som robila posledné úpravy, keď došiel starec. Pozrela som na neho. Meč som mala priložený pri boku. Stále žiaril a preto bolo ťažké ho ukryť. A tak som sa o to ani nepokúšala.
Za starcom stál zas ten chlapec, mladík ktorého som už videla. Pozeral na mňa nenávistným pohľadom. No ja som sa vystrašiť nedala. Pozerala som mu priamo do očí. Odhodlane a tvrdohlavo.
Stáli sme tam azda päť minút. Bez pohnutia, bez slova. Potom mi mladík podal ruku. Tváril sa znechutene. Až teraz som si všimla, že nie je Elf. Vyzeral rovnako ako ja. Ako človek. Trocha ma to prekvapilo ale tým som sa nedala vyrušiť. To čo ma skôr vyrušovalo, boli jeho dlhé hnedé vlasy, krásne modré oči a jeho jemné a pritom výrazné črty tváre.
Ako prvý prerušil mlčanie on.
“Michael Mondtare. Volaj ma Mike, ako všetci.“ Povedal jemným, sladkým hlasom. Vo svojom vnútri som sa takmer roztopila, no navonok som bola pokojná ako s kameňa. Avšak keby som sa neposnažila, asi by mi ušiel vzdych.
“Jane Nowonderová, ale to asi vieš, ako všetci....“ povedala som a posledná časť vety už bola plná sarkazmu, ktorý som v sebe skrývala od doby, čo ako prvá Valéria vedela o mne viac ako ja sama.
“Samozrejme.“ Odpovedal.
/Ach, ach, ach../ bol božský. Nemohla som tomu uveriť. Nikoho takého som nikdy nevidela. Tak krásny, tak neodbytný. /Ach, ach, ach/
“Myslím, že si unavená po ceste mala by si sa ísť vyspať. Hore, prvá izba vľavo. Porozprávame sa zajtra.“ Dopovedal kývol na pozdrav a otočil sa na odchod.
Keď bol preč otočila som sa aj ja, kývla starcovi a šla do izby, čo mi povedal Mike.
V izbe som sa vybalila, uložila veci, čo som si vzala a potom vzdychla. Na môj vkus až príliš sladko. Až ma to samu vydesilo.
Vtedy som si uvedomila, akú mal Mike pravdu a ja som unavená. Ľahla som si do postele a okamžite zaspala.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár