Hnedé vlasy vábivo sa vlniace, modré oči odhodlane pozerajúce a tie črty tváre....
To sú JEHO črty....
Ale jeho o pohľad je akýsi iný...taký - oh môj Bože – zamilovaný. Pozeral sa na mňa úprimne a tie oči vraveli, že by chceli viac. Nechcelo sa mi veriť, že je to pravda. Veď ma tak nenávidel. /Prečo vôbec prišiel sem? Toto bola moja izba. Načo by...?/ moje myšlienky prerušil Jeho pohyb. Pohyb smerom ku mne. Blížil sa. Veľmi pomaly ale iste. Dotkol sa mojej tváre. Potom sa Jeho tvár začala blížiť.
Už bola nebezpečne blízko....
Jeho pery boli pri mojich tak natesno skoro sa ich dotýkali a potom sa to stalo....
–––––
Strhla som sa.
/Bol to len sen. Bol to len sen. Bol to len sen../ bežalo mi v hlave dookola. A potom tá nezbedná myšlienka. /...škoda.../ nechcelo sa mi to priznať, ale bola to pravda.
Povzdychla som si poobzerala som sa dookola a najprv som bola trocha zmätená ale potom som si na všetko spomenula.
Upravila som si vlasy, obliekla sa a zišla dolu. Nik tam nebol – presne ako u mňa doma. Zistila som, že hneď za onou miestnosťou je kuchyňa. Potraviny mali podobné a tak som urobila jednoduché raňajky a vydala som sa na prieskum mestečka v ktorom som sa nachádzala.
Prechádzala som sa dlho. Medzi tým som sa dozvedela, že mesto sa volá Hajita, prezrela si pamiatky a nakoniec som objavila malý parčík ktorý bol na okraji neďalekého útesu. Keď idete až ku okraju, nájdete malý chodníček. Ten vedie na malé trávnaté miestečko s nádherným výhľadom. Tam som skončila. Ľahla som si a vychutnávala okolie. Po chvíle som zavrela oči....zaspala som.
–––––
Hnedé vlasy vábivo sa vlniace, modré oči odhodlane pozerajúce a tie črty tváre....
To sú JEHO črty....
Ale jeho o pohľad je akýsi iný...taký - oh môj Bože – zamilovaný. Pozeral sa na mňa úprimne a tie oči vraveli, že by chceli viac. Nechcelo sa mi veriť, že je to pravda. Veď ma tak nenávidel. /Prečo vôbec prišiel sem? Toto bola moja izba. Načo by...?/ moje myšlienky prerušil Jeho pohyb. Pohyb smerom ku mne. Blížil sa. Veľmi pomaly ale iste. Dotkol sa mojej tváre. Potom sa Jeho tvár začala blížiť.
Už bola nebezpečne blízko....
Jeho pery boli pri mojich tak natesno skoro sa ich dotýkali a potom sa to stalo....
–––––
Znova sa mi sníval ten istý sen ako v noci, akurát....
“Jane! Jane! Slečna Jane...“ toto bol dôvod môjho prebudenia.
Otvorila som oči.
“Pre Boha!“ povedala som a cúvla. Predo mnou stál Mike a bol až nebezpečne blízko.
“Krásny výhľad však?“ spýtal sa ako by sa nič nedialo.
“To áno...“ povedala som zasnene.
“Nikomu som o tomto mieste nepovedal. Čudujem sa, že si ho našla. Vieš...toto je vlastne moje najobľúbenejšie miesto. Tu sa zdá všetko krajšie...“ hovoril to tým hlasom ktorým hovoril aj v mojom sne. Cítila som ako sa začínam červenať. A to poriadne...
“Jane? Si v poriadku? Nemáš horúčku? Si akási červená....“ hovoril to starostlivým hlasom – som zvedavá čo mu povedal ten starec, aby sa tak choval.
/A kvôli komu asi?/ prebleslo mi mysľou. “N - nie som v poriadku.“
“No nezdá sa mi....“ priblížil sa a položil svoje čelo na moje.
Moja už tak červená tvár bola ešte červenšou. Div som neodpadla.
“Hmm nezdá sa mi, že by si mala horúčku. Ale pre istotu si daj toto.“ Povedal, pri čom mi podával svoju bundu.
Vzala som si ju a poďakovala.
Potom sme tam ešte hodnú chvíľu sedeli, ale nikto nepovedal ani slova.
“Mali by sme už ísť...inak nás budú hľadať.“ Povedal nakoniec.
“Dobre.“ Povedala som a jemne som sa usmiala.
Usmial sa a pomohol mi vstať. Pomaly sme šli smerom k môjmu dočasnému domovu.
Po príchode som zistila, že mal pravdu. Naozaj nás už čakali.
V tom som si spomenula, že stále ešte mám jeho bundu. Vrátila som ju a poďakovala.
Niečo bolo iné. Jeho pohľad bol zas plný nenávisti.
Kvôli čomu? Keď sme boli spolu sami, tak sa správal inak. Bolo to vari kvôli starcovi? Alebo niekomu inému s miestnosti?
Potom som si všimla, že sa nenávistne pozerá len na mňa.
Teraz som nechápala ničomu...
Prečo?....
Bola to len pretvárka? Len sa tváril, že mu moja prítomnosť neprekáža? Len aby ma tu udržali? Len aby som im pomohla?
Chcela som ujsť no namiesto toho som len podišla ku jednej stoličke.
“Takže, o čom má toto celé byť?“ povedala som to viac-menej sklesnuto a sklamane.
“O tom čo vraj dokážeš.“ Odpovedal mi Mike.
“Dokážem, to čo dokázať potrebujem a chcem....“ povedala som na uštipačnú poznámku.
“No to iste...“
V mojom vnútri to vrelo. Mala som pocit, že priam horím.
Chcela som naznačiť, že už ma nezaujíma a tak som spravila kruhový pohyb dlaňou a fúkla do nej – to bol môj zvyk.
To čo sa stalo potom, v mojom pláne nebolo. Na dlani sa mi vytvoril malý plameň, ktorý som tým nevinným fúknutím fúkla rovno na Mika.
“Pre Boha, Mike si v poriadku? Ja...ja neviem čo to...“ bola som zmätená rovnako ako všetci.
Mike sa akosi zázračne dokázal vyhnúť môjho ohnivého útoku a skončil iba s obhoreným oblečením a popálenou rukou.
Nevydržala som to. Otočila som sa ešte raz som sa ospravedlnila, ale to už som cítila oči plné sĺz.
Rozbehla som sa...nevedela som kam...proste preč...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
kokinka
5. 9.sept. 2010 17:35
je to zaujímavý príbeh ...
Napíš svoj komentár