Ani neviem ako, ale dostala som sa na Mikovo obľúbené miesto. Nechcela som tam byť, nemohla som. Išla som až ku okraju. Dolu som zbadala malý výbežok, ktorý ukrýval jaskyňu. Rozhodla som sa že toto bude môj dočasný úkryt.
Bolo to ťažko dostupné, ale dalo sa. Bola som zmätená a zlomená.
Na kraji tejto jaskyne som sa stočila do klbka a začala plakať. Nedopustila by som aby ma niekto videl takto – takúto zlomenú. Nie, to sa nesmie stať.
Chúlila som sa tam pridlho, až sa zotmelo....hviezdy vyšli a ja som bola z plaču veľmi vyčerpaná. Ako som tam sedela, zvalila som sa na bok a v okamihu zaspala.
Zobudila som sa až na hlasné škvŕkanie. To bolo moje brucho. Včera som toho moc nezjedla a preto som teraz taká hladná. Povzdychla som si a pritiahla si nohy k hrudi.
/Určite je rád, že som zmizla...všetci sú radi, že som preč./ znova som mala oči plné sĺz.
Otriasla som ich a rozhliadla sa – tá jaskyňa za mnou bola tmavá a temná, ale ja som sa rozhodla ísť ju prebádať.
Vošla som....
Po týchto dňoch som si myslela, že ma už nič neprekvapí – avšak keď som videla toto aj ten meč, ktorý bol stále po mojom boku, bol normálny.
V tejto ťažko dostupnej jaskyni bol starý byt. Asi nejaký podzemný úkryt bolo tam veľa prachu, ale bolo vidno, že je pekne zariadený – bola tam aj posteľ a skrinky.
Našla som prachovku, a upratala tam – bolo to nostalgické a aspoň som nemyslela na hlad.
Keď som doupratovala a už nemala čo robiť v tomto mojom novom domčeku, hlad bol už neznesiteľný.
Keďže som upratovala celý dom – ak sa to tak dá nazvať – vedela som, že je tam jedna chodba, ukončená dverami, za ktoré som nešla. Pravdepodobne to bol druhý východ. Fúkalo odtiaľ, čo znamenalo, že tam musí byť ku nemu prístup. Taktiež som vedela, že sa dá zísť až na spodok útesu a tým sa dostať do jazierka, ktoré bolo spojené s morom – do neho sa dalo dostať cez podvodný tunel.
Rozhodla som sa vyjsť von druhým, neprebádaným východom.
Pomaly som otvorila dvere....
Trocha zavŕzgali....
Otvorila som ich a predo mnou sa zjavili nejaké rastliny. Odhrnula som ich a zjavila som sa rovno pred Tým domom. Zavrela som dvere a rozhodla sa vrátiť.
Podišla som ku vchodovým dverám, sklopila som zrak a zaklopala.
Ozvalo sa ustráchané vstúpte. Bol to ženský hlas – nepoznala som ho.
Vstúpila som a videla som ako sa jej uľavilo.
“Je tu, vrátila sa!“ zakričala smerom hore.
Z hora sem pricupitalo asi päť Elfou a ešte asi desať iných tvorov. Ja som tam len stála s mierne sklonenou hlavou a tvárou bez výrazu.
Priamo predo mňa prišiel Mike. Natiahol ruku a strelil mi jednu facku, takú že ma to až otočilo okolo vlastnej osi.
Nevadilo mi to. Bolo mi to jedno – zaslúžila som si to.
“Zbláznila si sa? Takto utiecť? Ani netušíš ako sa všetci báli!“ kričal. Bol nahnevaný. Viditeľne, avšak mal na to právo.
/Všetci? Takže aj ty? Ťažko.../ v mojej hlave plynuli pomaly tieto myšlienky.
Narovnala som hlavu, moja tvár bola stále bez výrazu. Pozrela som sa mu do očí. Bol nahnevaný, ale zazrela som v nich aj úľavu.
Len sa mi to zdalo? Bolo to naozaj? Neviem... ale to čo viem je to, že ak mal aj strach tak preto lebo ja by som mala byť tá ktorá zachráni jeho planétu. Nemal strach o moju osobu.
Povzdychla som si.
V tom mi veľmi hlasno zaškŕkalo v bruchu. Naozaj som už bola veľmi hlasná, ani to však nezmenilo výraz mojej tváre.
Obišla som Mika a išla smerom do kuchyne. Urobila som rýchle jednoduché jedlo a hodila ho do seba.
Medzitým nikto nič nepovedal.
Práve v tom tichu mi to napadlo...
Priložila som ruky tesne k jednému, zo špinavých riadov a myslela na vodu.
Zrazu som mala pocit akoby som bola v rieke. Vedela som, že je to ten správny pocit – neviem prečo, ale akýsi šiesty zmysel mi to napovedal.
Zrazu som na rukách mala vodu. Mala som pravdu. Pousmiala som sa a umyla riady (mojou) vodou.
Všetci to sledovali.
Potom som sa otročila a ospravedlnila som sa. Vyšla som s domu a zamierila ku vchodu. Potom som si to rozmyslela a šla som cestou okolo. /Aspoň si nakúpim potraviny./ pomyslela som si a šla som.
Ako som tak šla a rozmýšľala nad svojimi schopnosťami, ktoré som doteraz objavila, a pýtala sa sama seba: /Prečo, keď ovládam oheň a vodu, by som nemohla ovládať aj zem a vzduch?/ ja viem bola to jasne naivná myšlienka. Ale ja som sa jej nemienila vzdať.
Znova som zmenila trasu a šla som rovno k útesu. Keď som ho mala na dohľad rozbehla som sa proti nemu.
Zrazu ma čosi chytilo za ruku a tým stoplo. Pozrela som sa na dotyčného s naštvanou tvárou. Bol to Mike. Ešte mal popálenú ruku s môjho včerajšieho útoku.
“Zbláznila si sa? Čo chceš dokázať tým že skočíš?“ pýtal sa ma, ako inak, naštvane.
Vytrhla som sa mu a rozbehla sa čo najrýchlejšie aby ma nestihol chytiť.
Skočila som....
Za sebou som počula krik. Jedno slovo: “Nieeeeeee...“
Bol to jeho krik...
Zrazu som sa cítila neuveriteľne ľahká. Zastala som vo vzduchu!
Potom to prišlo...neznesiteľná bolesť v chrbte.
Zaťala som zuby a ani som nemukla, ale moje telo sa samé od seba zohlo.
Potom to prestalo...tak náhle ako to začalo, tak to skončilo.
Ale zrazu som sa cítila, akoby som mala o časť navyše. Vtedy som si ich všimla! Krídla. Veľké, biele, také ako sa pripisujú anjelom. Skúsila som s nimi zamávať. Pohli sa a ja som vyletela vyššie. Vyletela som hore a pristála vedľa Mika.
Usmiala som sa na neho a chytila ho za ruku.
Pocítila som úľavu na chrbte. Vedela som, že zmizli tie krídla.
Odtiahla som ho na jeho lúku, potom som mu ju pustila a pokračovala som nadšene ďalej na moju.
Nasledoval ma bez otázok a očividne sa zabával na mojom nadšení.
Prstom (aj keby sa to nemalo) som ukázala na vchod do jaskyne. Vošla som prvá. Už sa nezabával, ale ostražito sledoval okolie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár